VIERA BENKOVÁ
Dávno tam stála,
pri tehlovom múriku a starej vahadlovej studni,
na samej hranici nášho a susedovho pozemku
sťa strážkyňa našich domov a ľudí…
Kto ju tam zasadil, nevedno,
možno jej zrelé plody privial vietor
a možno dvor preletovala hladná vrana
a jahôdka, budúca moruša, z vranieho zobáku vypadla sama…
Zjari bola smaragdovo, sťa hĺbka mora, zelenomodrá,
v lete pálivým slnkom a blyštiacim jasom prežiarená,
s rozkonárenou listovou korunou, sťa tureckým poľným šiatrom,
pre každého bola dokonalou chladivou skrýšou …
Po nej som sa, malé nezbedné mača, neraz dohora šplhala
a všetky detské sny v hustom listovom dome potajomky skrývala.
Aj s prvými láskami a prehreškami na mladej duši,
priateľke moruši, som sa s istotou zdôverovala…
Vždy tam bola,
pri tehlovom múriku a starej vahadlovej studni,
na samej hranici nášho a susedovho pozemku
a ako všetko v živote chodí: na vetre, snehu, slnku a daždi
iba ošumela a náhle zostarla…
Chýbaš mi, dávna priateľka moruša,
si trvalou spomienkou môjho detstva!