Vajanský v spomienkach synovca a netere

Hoci o Svetozárovi Hurbanovi Vajanskom sa veľa toho napísalo, ešte stále sa nachádzajú nové pramene na doplnenie jeho spôsobu života a myslenia, ako aj podnety k rozoberaniu jeho obrovského diela, lebo ako o Vajanskom ešte v roku 1982 v knihe Po literárnych stopách na Slovensku napísal Jaroslav Rezník: „Pri hodnotení života a diela tejto osobnosti sme ešte zďaleka nie na konci. Kto zráta a rozsúdi, ktoré nepodpísané úvodníky, články, fejtóny a iné novinárske útvary patria Vajanskému? Možnože to bude až generácia, ktorá bude používať kybernetické stroje s takou prirodzenosťou, ako my dnes používame stroje písacie.“

Len v Ústrednom archíve SEAVC je toho času zaevidovaných 43 archívnych jednotiek, zväčša listov, ktoré sám napísal alebo ktoré mu boli adresované, ako aj iná rukopisná pozostalosť, v ktorej sa Vajanský spomína. Niektoré listy adresované na pazovskú rodinu Hurbanovcov sú kopírované z Archívu literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine (a naopak), avšak väčšina je v originálnej verzii, ktorá je spracovaná v posledných štyroch rokoch. Niektoré listy s Vajanského rukopisom myši poškodili. Napríklad, na jednom liste z Dubrovníka z 22. septembra chybuje rok, lebo práve to miesto myš odhryzla! V tom liste Vajanský opisuje, ako ho guľka mohla zasiahnuť na fronte pri Trebinji…

Svetozára Hurbana Vajanského (1847 – 1916),  literárneho vedca, publicistu, redaktora, básnika, prozaika, literárneho kritika a právnika, opísali už mnohí. Medzi nimi aj jeho synovec Vladimír Konštantín Hurban (VHV) a neter Ľudmila Hurbanová. Kým VHV článok Svetozár Hurban Vajanský bol prvotne uverejnený v Zorničke 3. februára 1927, zatiaľ príležitostný článok Životopisné črty zo života Svetozára Hurbana Vajanského azda nebol nikde uverejnený, lebo ho Viera Badická predniesla v Novom Sade na večierku československej besedy Šafárik dňa 17. decembra 1922 a do Archívu ho len prednedávnom priniesol podporovateľ zberateľskej archivárskej činnosti u nás, spisovateľ, básnik, redaktor a publicista Mgr. Miroslav Demák.

O Vajanskom Vladimír Hurban Vladimírov úvodom napísal: „Už jeho meno: Svetozár, ktoré bolo v tie časy neobyčajné a ktoré dostal po slávnom srbskom mužovi Svetozárovi Miletićovi, dalo mu cítiť, že je členom veľkej rodiny slovanskej, a tento cit vzbudzoval uňho lásku ku celému Slovanstvu.  Do školy chodil v Oberschützen, v Tešíne, v Stendale a maturoval v Banskej Bystrici. V Bratislave študoval práva a stal sa advokátom v Skalici. O štyri roky (1878) povolali ho za vojaka, keď Rakúsko zaujímalo  Bosnu a Hercegovinu… Po návrate z vojny nešiel viac do svojej advokátskej kancelárie, ale vstúpil do redakcie Národných novín v Turčianskom Sv. Martine, kde zostal až do smrti. Tu písal články do novín a skladal svoje rozprávky a básne.“ V pokračovaní VHV opísal Vajanského dni vo väzení v Segedíne v roku 1893, ktoré si odpykal len preto, že uverejnil článok o tom, že vtedajšia maďarská vláda nedovolila manželke a deťom Dr. J. M. Hurbana (a teda aj jemu) pristúpiť k slávnosti odhalenia náhrobného pomníka.

„Na spiatočnej ceste zo Segedínu navštívil i Starú Pazovu, kde ho Slováci milo privítali v našej vtedy otvorenej Slovenskej pospolitej čitárni. Svetozár písal i ďalej a Kníhtlačiarensky spolok v Turčianskom Sv. Martine vydal jeho diela v 13 zväzkoch. Roku 1912 bol v Belehrade na novinárskom kongrese. Tu mal šťastie zhovárať sa s kráľom Petrom, ktorý medzi iným povedal mu: O vama sam već čuo! Vyznamenaný bol i radom Sv. Savu…“

Ľudmila Hurbanová vo svojom článku v úvode napísala: „Aj treba sa nám s ním bližšie poznať, lebo on bol úprimný, bezžistný národovec slovenský. On robil a trpel za svoj národ. Celý svoj život, všetky schopnosti a dary duchovné, všetko venoval národu. Burcoval zo sna, posilňoval, vlieval nádej do slabých sŕdc, učil národ veriť v lepšiu budúcnosť.“

Opisujúc život Vajanského, Ľudmila v tomto článku používala citácie z jednotlivých článkov iných autorov, a najmä úryvky z Vajanského diel: „Vajanský bol v prvom rade básnikom – prorokom svojmu národu. Musíme sa zadiviť, keď prečítame jeho básne písané dávno pred vojnou, s akou istotou píše: …Hrom diel a pušiek štekot, v nich len sloboda sa rodí,/ mrak prachu puškového s duši mrákavy nám zhodí!“ (Zväzok VI., s. 177).

O novinárskej práci S. H. Vajanského jeho neter Ľudmila Hurbanová zapísala: „Jeho novinársku činnosť mohli by sme oceniť, keby sme prezreli  všetkých 38 ročníkov Národných novín od 1878 do 1916. Za ten dlhý rad rokov napísal nesčíselné množstvo článkov plných lásky a oduševnenia za svoj slovenský národ. Beda tomu, kto urazil národ slovenský. S najväčšou prudkosťou vedel v tomto prípade vystúpiť proti všetkým nepriateľom a opovrhovateľom slovenského národa. Bol ducha prenikavého, s najväčšou istotou vedel posúdiť, kto je priateľ, kto nepriateľ Slovanstva.“

Ľudmila Hurbanová vo svojom diele spomínala cesty a cestopisy svojho strýka, ako aj posledné roky jeho života, a s bôľom uvádza: „Konca vojny sa nedočkal, odišiel, keď tak blízko bolo splnenie jeho ideálov. Nedožil sa toho, za čo žil, v čo veril vierou, ktorá sa ničím nedala sklátiť.“

V závere svojho textu Ľudmila Hurbanová sa pýta: „Ale či je skutočne mŕtvy? Či ho nepočujeme z jeho básní, románov, článkov? Či nás jeho láska k národu nezahrieva ešte aj teraz, keď je on telesne v chladnom hrobe? Jeho duch žije medzi nami. A my môžeme dokázať vďačnosť tak, keď si budeme čítavať jeho diela.“

Katarína Verešová