Kultúra (má) vábi(ť): spoluobčanov a turistov

„Pri niektorých programoch Kovačického októbra cítiť z roka na rok jednotvárnosť. Podobajú sa jeden druhému. Keďže sú občania Kovačice čoraz vzdelanejší, viac navštevujú podobné kultúrne akcie či vernisáže mimo vlastného chotára a právom si nárokujú na kvalitnejší kultúrny obsah aj doma,“ zdôraznil úvodom Ján Čech.

Dlhoročný riaditeľ Domu kultúry stál pri tom, keď maliarov navštevovali najznámejšie svetové osobnosti a celebrity, keď hudobníci, speváci a divadelníci boli ovenčení vavrínmi nielen z vojvodinských slovenských festivalov, keď sa Kovačica prvýkrát chopila organizácie našej divadelnej prehliadky či Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj…:

„Krst na poste riaditeľa som mal v jeseni roku 1969 práve na Kovačickom októbri. Za sebou mám 43 podujatí pod týmto názvom – buď ako priamy účastník, organizátor alebo pozorovateľ dianí. Slovom, mám hodne skúseností a aj právo povedať, aké by takéto a podobné programy mali byť v budúcnosti.“

Podľa známeho Kovačičana uvedomenie si tejto mesačnej kultúrnej akcie ako súvahu ročnej tvorivosti výtvarníkov, divadelníkov a hruškárov sa zachováva. Raz kvalitnejšími, inokedy menej kvalitnými programami.

„Zhodnocujeme to, čo máme. Obecenstvo Kovačice dáva svoju mienku. V poslednom čase sa pridáva celý rad komerčných podujatí, čo je dobre, nech sa národ zabáva a veselí, ale by si mal predtým pozrieť aj kultúrno-umelecké podujatia,“ dopĺňa Čech.

Bývalý riaditeľ kultúrneho domu víta údaj, že v súčasnosti má Obec Kovačica tri profesionálne ustanovizne kultúry – Dom kultúry, Obecnú knižnicu, Galériu insitného umenia. K tomu RTV Obce Kovačica vysiela najčastejšie o kultúrnych podujatiach a Turistická organizácia Obce Kovačica je taktiež právom zameraná na kultúrny turizmus.

„Nesporné je, že snaživcov v každej ustanovizni nechýba. Myslím tu na organizátorov či technické osoby. Nedostatok je ale profesionálov, nositeľov kultúry, ktorí by rozhýbali činnosť. My sme za lepších čias mali profesionálne zamestnaného režiséra, scénografa a choreografa. Režisér napríklad zodpovedal nielen za divadelné, ale i iné kultúrne programové zložky. Pri takých esách sa potom učil a naučil aj Tomáš Hriešik. Populárny Máško bol sám potom úspešným javiskovým režisérom a organizátorom podujatí. Investícia do kádrov a kvalitných ľudí sa vždy oplatila,“ prízvukuje Čech.

V 70. rokoch prekvitalo divadlo v mnohých slovenských vojvodinských osadách. V polovici 80. rokov Kovačičania zožali vavríny aj na juhoslovanskom festivale v Trebinji. Čech sa potešil, keď počul, že Divadelný vavrín posunuli na začiatok jesene:

„Zatiaľ sa črtá začiatok „pazovskej“ prehliadky na prvý októbrový piatok. Ak máme na zreteli fakt, že je ústredný víkend Kovačického októbra už desaťročia prvý októbrový víkend, mienim, že divadelné hody môžu začať aj týždeň skôr alebo týždeň neskoršie, aby sme nemali začiatok dvoch kvalitných podujatí v ten istý víkend.“

Kovačica si na budúci rok pripomenie storočnicu od prvého divadelného predstavenia v slovenčine. Podľa Jána Čecha by aj Kovačický október dostal na kvalite, ak by Divadelný vavrín prebiehal v Kovačici a Padine, a to od druhého až po posledný víkend októbra:

„Prívlastok vojvodinské slovenské festivaly už majú Rozspievané klenoty a Letí pieseň, letí. O rok by Kovačický október mohol spestriť aj Divadelný vavrín. Chcem ale poznamenať, že sa mi koncepcia troch scén Divadla VHV viac páčila od súčasnej idey profesionálneho divadla. Zosilňovali sme ešte pred niekoľkými desaťročiami sústredenie kádrov v týchto troch prostrediach. Tieto tri divadlá spolu s ďalšími divadelne silnými osadami poobchádzali počas hosťovania všetky naše osady. Profesionálne divadlo sotvaže môže cez rok obísť toľko prostredí.“

Popredný kovačický zberateľ najznámejších diel prvej generácie insitných maliarov sa zasadzuje o iný plán výstav v Galérii insitného umenia, keďže čoskoro táto významná ustanovizeň bude mať aj podkrovie:

„V dolnej časti by sa mali striedať obrazy kovačických maliarov z fondu obrazárne. Je ich v súčasnosti približne päťsto, takže je z čoho vyberať. Práve pre takú bohatú základinu má Obec Kovačica veľa návštev turistov a hodne školských exkurzií. Stačí jedna kolektívna výstava ročne, bez Jarného výtvarného salónu. Kolektívne výstavy by mali byť tematické, pravdaže, o tom by maliari museli byť informovaní aspoň pol roka dopredu. Samostatné výstavy by sa mali usporiadať na podkroví galérie. V obrazárni by mohli vystavovať aj kvalitní maliari, ktorí zatiaľ nie sú členmi Galérie insitného umenia. Osobitnou kvalitou pre kultúrny turizmus bude od nasledujúceho 9. mája Pamätný dom Martina Jonáša. Aj tam sa do poriadku dáva aj podstrešie s možnosťou výstavného priestoru.“

Ján Čech mieni, že by výstavy školákov, dokumentárne expozície a iné výstavy mali prebiehať v priestoroch starej obrazárne v rámci Domu kultúry, v ktorých v rokoch 2001 až 2006 sídlila obecná televízia. Odvlani je tam dočasný skladový priestor, ktorý sa podľa bývalého riaditeľa „mohlo po odchode televízie cieľavedomejšie využiť“.

Kovačica čoskoro dostane pre kultúrne a zábavné aktivity od mája do začiatku októbra aj úradne nový otvorený priestor s javiskom na nádvorí Miestneho spoločenstva. V posledných dňoch sa renovuje aj sieň Domu kultúry. Podľa kultúrneho dejateľa sa Dom kultúry v Kovačici staval začiatkom 50. rokov z nekvalitného materiálu.

„Pravdaže, všetko závisí od finančných prostriedkov. Ak by bolo peňazí, renovoval by som Dom kultúry tým spôsobom, aby bol plne funkčný aspoň ďalších päťdesiat rokov. Poradil by som aj vymeniť kulisu. Dnešnú plátennú prenosnú stenu som kupoval začiatkom sedemdesiatych rokov v Belehrade. Dal by som zrenovovať aj miestnosti Národopisnej izby. Je jasné, že by sa museli pri takej investícii financie získať i z dotácií,“ odpovedá Čech na otázku, kde by najprv strovil prípadné dináre z dotácií ako manažér v kultúre.

Vďaka tomu, že boli v minulosti využité všetky priestory Domu kultúry, ustanovizeň dostala svojho času ocenenie za najupravenejšiu kultúrnu budovu v okolí. Za odmenu od Kultúrno-osvetového spoločenstva Kovačica okrem iného dostala do daru výstavu dôležitého srbského maliara Milana Konjovića v starej galérii Domu kultúry. Slávny somborský expresionista prišiel aj osobne na vernisáž.

„Je pekné stretávať sa na kultúrnych akciách. Duchovné uspokojenie z programov a vernisáží si ale navštevovateľ odnesie v prvom rade vtedy, keď je ponuka zaujímavá a z roka na rok zaujímavejšia,“ akcentoval záverom Ján Čech.

Ján Špringeľ

Snímky z archívu Jána Čecha