Konštantín Svatoboj Hurban žil v Pazove

Tretí syn Dr. Jozefa Miloslava Hurbana Konštantín Svatoboj Hurban tiež žil (a umrel) v Starej Pazove. O ňom sa málo písalo. Dokonca ani mnohí Staropazovčania nevedia bližšie o druhej Hurbanovej krypte na pazovskom cintoríne.

Konštantín Svatoboj Hurban (1858 – 1924) bol tretí syn Dr. Jozefa Miloslava Hurbana. Narodil sa v Hlbokom a po základnom vzdelaní v rodisku sa školil v Krompachoch. Najprv pôsobil v Prahe, neskôr v Martine v jednej martinskej továrni a v Tatra banke ako bankový úradník. Po smrti pazovského farára Vladimíra Hurbana (riaditeľa Staro-Pazovskej banky) v roku 1914, tesne po vypuknutí prvej svetovej vojny, bankové úradníctvo v Pazove opustil Miloslav Galanda (vrátil sa do Martina), takže po prevrate uvoľnené miesto obsadil Konštantín S. Hurban (prišiel z Martina do Pazovy). Vlastne, svojmu synovcovi, mladému farárovi Vladimírovi Konštantínovi Hurbanovi (VHV) pomohol v tejto zodpovednej robote tak, že ho vystriedal na mieste riaditeľa banky. S ním do Pazovy prišla manželka Ružena, rodená Šimková, a deti: Anna, Konštantín, Cyril a Svetozár. V Starej Pazove nepracoval dlho, sotva 6 rokov, lebo umrel v roku 1924. Bankovými úradníkmi sa v Pazove neskôr stali jeho dcéra Anna a syn Cyril. Druhý syn Konštantín bol neskôr úradníkom v Prešove, a jeho tretí syn Svetozár (Sveto) Hurban sa v Belehrade vyškolil za herca; pôsobil najprv v Srbskom národnom divadle v Novom Sade, a potom v Slovenskom národnom divadle v Bratislave až do smrti v roku 1933, keď sa utopil v Zemune. V krypte na pazovskom cintoríne ležia telesné pozostatky Konštantína Svatoboja Hurbana, jeho manželky Ruženy a ich synov Cyrila a Svetozára (Svetu).

Konštantín Svatoboj Hurban musel ťažko bojovať o prácu. Po silnej maďarizácii a prenasledovaní, ktoré prežil jeho otec Dr. Jozef Miloslav Hurban, ktorý bojoval za národné práva Slovákov, na chlieb si zarábal ako účtovník. V jeho listoch adresovaných na brata Vladimíra Hurbana do Starej Pazovy si možno prečítať, že trpel nedostatkom peňazí na živobytie.

Po otcovej smrti prevzal starostlivosť o matku Annu a presťahoval sa do Turčianskeho sv. Martina.  Najprv pracoval v jednej martinskej továrni, a potom v Tatra banke: „Ústavu nášmu pod správou Hondekovou darí sa lepšie; on síce tiež není dajaký finansier, ale aspoň drží sa poriadok, a potom je poctivý človek a dá si záležať na veci; druhý direktor Laco Dobrovits tiež má dobrú vôľu a i lepšie rozumie obchodu ako prvý, lež je zase velmo zamestnaný vo svojej fabrike, tak má málo času pre nás; ale pri tom všetkom vec ide napred,“ uvádza Kosta Hurban v liste bratovi Vladovi do Pazovy roku 1891.

Keď v roku 1892 postavili pomník na hrobe Dr. Jozefa Miloslava Hurbana, stretla sa tam aj jeho smútiaca rodina. To dokumentuje Konštantín S. Hurban v liste do Pazovy zo 16. októbra 1892:  „Že sme sa pred pár týždňami videli všetci, čo nás je v Hlobokom, neďaleko hrobu nášho Drahého otca, to sa mi zdá len ako sen. Aspoň že si bol trochu dlhšie so Svetozárom, keď sme sa my tak skoro museli späť poberať. Mama a Ružena zostali potom v Kochanovciach, Ružena sa tam bavila 3 týždne a mamička a Viera až dosiaľ, ja som len v Kochanovciach prenocoval a išiel ďalej, domov! Svetozár už čaká, kedy mu tú žalobu doručia…“ A dočkal sa brat Svetozár Hurban Vajanský väzenia o rok neskôr, v Segedíne!

V liste z 15. júla 1894 opísal život v Turci: „V národe nič nového. Všetko v starom spánku. Bola nás navštíviť p. Abafička zo Surčína, tá nám dačo o Vás rozprávala, že ste zdraví, fara že bude krásna….“ V tom roku sa práve stavala Hurbanovská fara v Pazove.

Pretože Konštantín S. Hurban sám vydržiaval mnohočlennú rodinu, v liste z 31. júla 1894 brata upovedomil: „Táto tvoja podpora je jedným z koreňov našej existencie. My všetci spolu s mamičkou z mojich 700 zl. pri najväčšej skromnosti vyžiť nemôžeme. Pravda tých 700 zl. je moja vec, totiž že mám toľko, nuž ale náš ústav ešte natoľko nekvitne, že by som mohol s dobrým vedomím žiadať povýšenie, keď mi vlani v októbri 100 zl. povýšili.“ V liste z 9. februára 1901 píše: „Máme škaredé časy. S mnoho snehu máme mnoho vody. Naša chalupa je celá vo vode. … Najzdravší z nás je Cyrilko. Celý deň je vonku. Lajoš [syn Konštantín] je doma, pláce nám topánky…“ V listoch pravidelne informuje o maminom zdravotnom stave, neskôr o chorobe, ktorej v roku 1905 podľahla. Sú tu tiež správy o bankovom podnikaní v sporiteľni a rady bratovi, ako správne podnikať v Evanjelickej vzájomnej pomocnici (neskôr Staro-Pazovskej banke).

Po smrti farára Vladimíra Hurbana strýko Kosta písal synovcovi Vladimírovi a neteri Ľudmile. Avšak tesne po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď V. K. Hurban (VHV) bol mobilizovaný, prišiel mu zo Staro-Pazovskej banky na front list, že sa za účtovníka ponúka skrze Sporiteľne pán Konštantín Hurban z Martina: „Váš odhovor čo najdrov nech nám napíšu, na aký čas my myslíme, či len na čas vojny?“ (list zo 17. 11. 1914).

Strýcovu prácu v pazovskej banke chválil VHV vo svojom Vlastnom životopise, lebo napísal, že „dlhší čas s nevšednou pilnosťou a svedomitosťou zriaďoval a viedol účtovníctvo“.

Po smrti Konštantína S. Hurbana sústrastný list VHV poslal aj Štefan Krčméry, vtedajší tajomník Matice slovenskej: „Smutná zvesť nám došla o smrti Vášho strýca… Neviem, či ho môj list, asi pred 10 dňami písaný, ešte za žive našiel. Písal som mu o rukopise Sládkovičovho „Detvana“, o rukopise J. M. Hurbanovho „Gottšalka“ a žiadal som ho o zoznam všetkých rukopisov, ktoré sa uňho nachádzajú z dedičstva rodiny Hurbanovej.“

Aj tento Krčméryho list svedčí o tom, ako sa Konštantín Hurban staral o dedičstvo svojho slávneho otca. Či napríklad Sládkovičov Detvan v rukopise ležal istý čas v Pazove, môžu preveriť odborníci SNK v Martine…

Katarína Verešová