Zimomriavky z Afriky

(Marek Vadas: Čierne na čiernom. Levice: Koloman Kertész Bagala, 2013)

Svoj prozaický talent dokázal Marek Vadas už vo svojom surrealisticko-postmodernom debute Malý román (1994); upútal aj zbierkou poviedok Prečo sa smrtka smeje (2003) parodujúcou rôzne formy poklesnutého „umenia“. Jednoznačne neprehliadnuteľným sa však Vadas stal po vydaní „africkej“ knihy Liečiteľ (2006), v ktorej sa tematicky (a autorsky) našiel a zaslúžene za ňu získal prestížnu cenu Anasoft litera.

Vadas nepatrí k autorom, ktorí publikujú rýchlo a ľahko, a tak i jeho najnovšia zbierka próz Čierne na čiernom vyšla sedem rokov po Liečiteľovi. Oba texty spája, spolu s autorovými Rozprávkami z čiernej Afriky (2005), to isté prostredie; nachádzame v nich rovnaké reálie a rekvizity (políčka s maniokom, kalabasa s palmovým vínom, papáje, varené plantény, vrkoč kasavy a iné). Vadasove postavy sa znovu stretávajú s duchmi, radia s mŕtvym otcom, dedom či pradedom, deti vedia často viac ako dospelí, ženy nosia ťažké koše na hlavách, ľudia rozumejú zvieratám, vo sne vidia budúcnosť a šamani opäť raz rozhodujú o nejednom živote. Africké prostredie si priam vyžaduje tie isté motívy, ale i postupy: realita sa strieda s irealitou bez toho, aby sme vedeli určiť hranice jedného a druhého sveta; takisto nie je často možné zistiť, čo sa v tej-ktorej poviedke vlastne stalo. Vadas zostáva majstrom prekvapujúcich point, jeho príbehy sa opätovne neočakávane zvrtnú, niekedy však pôsobí prechádzanie zo skutočnosti do ríše mŕtvych trochu stereotypne. V niektorých prózach, naopak, sa toho nielenže veľa neudeje, ale aj ich záver je predvídateľný: napríklad v poviedke Na ostrove sa premiestni celý ostrov a jeho obyvateľom nezostane nič iné, ako založiť ohne a modliť sa.

Vadas však vo svojej najnovšej knihe Čierne na čiernom africkú tému inovuje, azda až príliš šokujúcim spôsobom. Hoci Vadas tematizoval africkú biedu už v Liečiteľovi, prevládal v ňom práve archetypálny rozmer. V niektorých prózach zo zbierky Čierne na čiernom sa do popredia dostáva neľahký život ľudí z periférie, magické prvky ustupujú každodennosti. Poviedky čoraz častejšie vypovedajú nielen o rituáloch, ale tiež o krutosti, exotickú cudzinu stvárňuje autor naturalistickejšie ako v predošlej knihe. Napríklad v poviedke Muž zo sna žena vypichuje oči svojim potenciálnym mužom; v inom texte o nechcenom dieťati s príznačným názvom Narodil som sa prvého augusta sa štrnásťročná matka pokúša drastickými prostriedkami zbaviť svojho ešte nenarodeného syna a podobne.

Vadas teda znovu napísal africkú knihu. Opäť preukázal svoj talent, opäť zaujal čitateľa. V porovnaní s Liečiteľom sa mi najnovšia Vadasova kniha vidí menej vyvážená, pričom práve bezsujetové prózy typu Večera so starým otcom sú menej vydarené ako kompozične prepracovanejšie dlhšie texty, pretože zachytávajú len isté pocity, preludy či atmosféru. Naopak, vynikajúce sú  poviedky Prvý obchod, Vyzeral ako človek, Jedna mama za druhou, z ktorých nám po chrbte naskakujú zimomriavky a na ktoré nikdy nechceme zabudnúť. A možno je to inak: práve v kontexte „slabších“ próz si uvedomujeme cenu tých najlepších.

 Marta Součková