Dňa 15. novembra naplnilo sa 130 rokov od narodenia Adama Vereša, prvého biskupa slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii. Pretože sa o tejto významnej osobnosti v našich slovenských dejinách už dosť toho uverejnilo v rozličných monografiách a kronikách, napríklad v knihe ilockého farára Dušana Sajáka a v zborníku prác zo sympózia v roku 2009, pri tejto príležitosti uverejníme niektoré zaujímavé detaily z jeho začiatku úradovania na poste biskupa SEAVC.
Adam Vereš sa narodil 15. novembra 1883 v Starej Pazove z otca Adama, notára, a matky Márie, rod. Kiršnerovej. S manželkou Boženou Kopovou mal päť detí.
Školil sa v Starej Pazove, v Ugrinovciach a v Zemune na gymnáziu. Teológiu vyštudoval vo Viedni. Za farára bol vysvätený roku 1906. Najprv pôsobil v bulharskej Gornjej Mitropole a okolitých osadách obývaných Slovákmi.

Od roku 1909 pôsobil v nemeckom zbore v Krčedine (založil slovenskú školu v Sl. Vinohradoch) a potom v Beške, kde sa stal aj seniorom sriemskym. Roku 1921 prešiel do Iloku, kde oživil duchovný a osvetový život evanjelických Slovákov. Roku 1925 na konvente v Starej Pazove (po demisii Samuela Starkeho) bol zvolený za biskupského administrátora a roku 1929 i za biskupa. Inštalovaný bol 18. septembra 1929.
Počas svojho farárskeho pôsobenia sa venoval duchovnej starostlivosti o cirkevné zbory a cirkev všeobecne, ale taktiež dával dôraz i na vzdelávanie národa. Nezáležalo mu iba na tom, aby bol jednotlivec veriacim kresťanom, ale aby slúžil kresťanom a svojmu národu.
V cirkevných zboroch, v ktorých pôsobil, snažil sa zabezpečiť najvhodnejšie možné podmienky pre školenie detí (väčšinu aj založil). Vydal knihu Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch.
Adam Vereš bol neúnavný pracovník v boji o slovenské práva na území Juhoslávie a predtým v Bulharsku a Srieme. Pretože perfektne ovládal okrem materinskej slovenčiny aj srbčinu, chorvátčinu a nemčinu, ľahko dokázal mierumilovným, no ráznym spôsobom osloviť a zaviazať všetkých vtedajších vládnucich ľudí toho štátu. Takým spôsobom v novoutvorenom štáte južných Slovanov zachoval nielen slovenskú identitu, školstvo, rovnosť, úctu, finančné zabezpečenie slovenskej menšiny a ich ľudské a národné práva v oblasti kultúry a informovania. Samozrejme, za svoj krátky vek nepodarilo sa mu všetky svoje plány splniť, ale tam, kde pôsobil, značne uľahčil život svojim spoluobčanom. Preto sa právom môže dnes pokladať, že bol aj veľkým dolnozemským slovenským diplomatom a vizionárom. O tom svedčia jeho obsažné listy / posolstvá v Evanjelickom hlásniku v cirkevných zápisniciach a najmä v jeho (zatiaľ ešte stále neuverejnených úradných a osobných listoch a zošitoch) zachovaných v ÚA SEAVC v Starej Pazove.
Akou vlastne osobnosťou bol Adam Vereš, prezradí aj článok Michala Mocka v rubrike Dopisy Evanjelického hlásnika (November – december 1929, č. 11 – 12), keď Adam Vereš ako ilocký farár pobudol vo fílii ilockej cirkvi v Lugu, tesne po jeho inštalácii v Starej Pazove. Predtým treba pripomenúť, že Slováci v Lugu dlhé roky zápasili s existenčnými problémami – bez vlastnej role, školy a existenčných práv na nehnuteľnosti. „Dňa 6. októbra šiel pán biskup prvý raz po svojej inštalácii do fílie v Lugu… Táto malá, len 600 duší počítajúca, fília všetko možné vykonala, aby ho čím krajšie dočkala. Desiati mládenci na koňoch a predstavenstvo na štyroch kočoch dočkali ho už pred horou, zvanou Cerovača, kde ho pozdravil Michal Škulec, ktorý už od mnoho rokov vedie spev, odbavuje bohoslužby a pochováva miesto farára. S týmto sprievodom pri ustavičnom strieľaní mažiarov a zvonení zvonov prišli do dedinky, kde… sa pohli k modlitebnici. Pred chrámom bola vystavená slávobrána, pred ktorou ho dočkali školské dietky na čele s pánom učiteľom Vladimírom Hranilovićom, ktorý hoci je synom grécko-katolíckeho farára po národnosti Chorvát, je jednako len priateľom našej cirkvi a nášho národa, ktorý veľmi mnoho vykonal v prospech Lugu.“
Pripomenúť treba, že v knihe Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch zostavovateľa Adama Vereša sa v neautorizovanom článku uvádza: „Adam Vereš, ktorý nás hneď navštívil [roku 1921], vymohol nám štátneho učiteľa. Ale s tým sme len trápenia mali.“ „Prvo, načim mu bolo kurivo, druhô, posteľ, potom knihy, počtovací stroj, školské obrazy atď.“

Práve ten „štátny učiteľ“ osem rokov neskôr, ako sa uvádza v širšej správe M. Mocka, „privítal pána biskupa v mene školy a ďakoval mu, že práve pričinením jeho osnovala tam štátna slovenská škola, ktorá umiestnená je v modlitebnici a že jeho pričinením bol zakúpený pekný učiteľský byt“.
„Pod samou slávobránou ustál v luteráku oblečený hložiansky slova kazateľ, p. Samuel Širka, ktorý ho vzletnou rečou privítal, vyzdvihujúc jeho zásluhy v každom ohľade na pokroku tejto obce, lebo nielenže zriadil cirkev a školu, lež vymohol tamojším občanom pred tromi rokmi, že mohli zakúpiť od ilockého panstva 72 jutár zeme, a teraz hľadá u vlády, čo sa v najkratšom čase i uskutoční – k udržiavaniu obce – vyše 400 jutár hory. Pán biskup poďakujúc sa hovoril, že nielen jeho zásluhou, ale i zásluhou cirkevníkov je, ktorí jeho radu vždy poslúchali a pričinili sa, že im tá rada bola osožná.“
Túto slávnosť poctili aj početní Hložančania (pretože prví Lužania prišli z tejto osady) s učiteľom Vladimírom Podhradským, ktorý pohostinne pôsobil aj v Lugu. Pri tejto príležitosti Podhradský nacvičil spevokol. Po obede hložiansky cirkevný inšpektor Michal Huďan vyzval prítomných, aby oferovali na cirkev v Lugu. Zozbierané peniaze šli na kúpu harmónia.
Biskup Adam Vereš nežil dlho. Zomrel predčasne na cukrovku a tuberkolózu 2. novembra 1931 v 48. roku života. Pochovaný je v Iloku.
Katarína Verešová