Vôňa domova

Bol chladný novembrový deň. Kufre zbalené. Šaty, duchny, riady… všetko, čo sa len dalo zobrať, bolo tu. Chýbali iba dve deti, tri najmladšie si zobrali so sebou. A vybrali sa do neznáma, ďaleko od rodnej zeme hnaní žitia nevôľou.

Loď vyštartovala z Talianska. Mladí, starí, bohatí, chudobní, známi, neznámi nasadli na loď a zacielili do krajiny, o ktorej len málo vedeli. Veď im všetkým sľúbili čerstvý chlieb. Možno nie až taký chutný, aký bol doma, ale aspoň taký, ktorý im na stole nikdy nebude chýbať. Veru to bolo rozhodnutie obrovské, omnoho väčšie ako tá loď, ktorá rodinu Kolárikovú v dávnom roku 1969 zaviedla do Austrálie.

– Najprv sme pristáli v Port Melbourne, potom vlakom do mesta Bonegilla, kde sme boli mesiac. Spávali sme v „barakách“, učili sme sa novému jazyku, spoznávali nový svet. Potom sa náš apo rozhodli, že pôjdeme do Melbournu a nás deti zapísali do škôl, – spomína si naša spolubesedníčka Zuzana Šuľová, rodená Koláriková. – Ťažko bolo spočiatku. V Melbourne všetci emigranti bývali spolu v jednom hosteli. Boli sme medzi prvými, ktorí do Austrálie pricestovali z Jánošíka, takže sme takmer nikoho nepoznali, ale zoznámili sme sa s našimi ľuďmi z Hajdušice, Vojlovice, Boľoviec… a pomáhali sme si jedni druhým. Narýchlo sme potom kúpili aj domček a o dva roky nám prišli aj Marekovci, sestra Anna s manželom Michalom.

– My sme už cestovali lietadlom! – pridáva sa nám Anna Mareková. A rozhovor plynie tak poľahučky a s dávkou nostalgie, podobne ako uplynulo aj tých 45 rokov, ktoré tu v Austrálii strávili.

Smiech sa spustí, keď si spomenú, ako si nevedeli po anglicky pýtať vajce v obchode alebo ako napodobňovali zvieratá, keď si chceli kúpiť mäso. Vrátia sa na chvíľku aj do detstva, rozprávajú, ako sa v Jánošíku „hubabali“ a hrávali o detskú svadbu, s kým sa kamarátili a radi trávili čas. A majú radosť z toho, že sa môžu s niekým porozprávať, kto tomu bude (alebo sa aspoň snaží) rozumieť a že niekomu odovzdajú čaro toho detského obdobia stráveného v prachu a blate, ktoré bolo, zdá sa, to najčistejšie.

– Vieš, keď sme sem prišli, všetci sme sa kamarátili, – hovorí teta Šuľová. – Robili sme si aj priadky, piekli sme si naše domáce koláče, pomáhali sme si. Začali sme tancovať aj besedu. Vtedy ešte nebol Slovenský dom, tak sme sa schádzali jedni u druhých, aj u nás doma bývali skúšky. Pekne sme sa mali, Slováci tu v Melbourne žili svorne.

– A čo sa potom stalo? – pýtam sa.

A zrazu nastalo ticho. Uvažujem nad tým, či som položila otázku, ktorá sa tu nekladie? Veď žijú svorne aj v týchto časoch, iba sa toľko nestretávajú, lebo nemajú čas. Nekamarátia sa toľko, lebo sa každý náhli za svojou prácou. Aspoň mi tak iní vysvetľovali. Ale moja spolubesedníčka si tak nemyslí:

– Keby sa chcelo, čas by sa našiel, – náš rozhovor pokračuje. – Ale je iná príčina, prečo sa tunajšia Slovač roztrusuje. Bačkor sa opapučil. Všetci zrazu zbohatli a medzi nami zavládla závisť. Tá nám je najväčší nepriateľ… – hovorí Zuzana.

Už ďalej túto tému nechcem rozoberať, lebo vidím, že sa v oku iskrí slza… Ale pýtam sa, či im niečo v tejto krajine chýba. Zuzka odpovedá, že nič. Všetkého majú, deti, vnúčatá sú zdravé. Tu sa cítia ako doma a za to môžu ďakovať iba ich otcovi, ktorý sa rozhodol sem presťahovať.

Jej sestra Anna tiež uvažuje nad položenou otázkou a uznáva, že jej trošku chýba sneh a Vianoce v zime. Chýba jej aj Jánošík, ale ten taký, aký zažila v mladosti a aký jej vonia v skrini, v ktorej aj dodnes vyskladané stoja krásne vyšívané obrusy, šatky, „gecele“.

Tie časy sa už nevrátia. Uvedomujú si to moje spolubesedníčky a s nadšením ukazujú staré fotografie, ako doklad, že to, o čom rozprávajú, je čistá čistučká pravda. Dobre si pamätajú na všetky roky, mená vyfotografovaných, historky, ktoré sa na tých ľudí viažu. Väčšina z nich už nie sú medzi nami, no v dnešný deň, 13. januára 2014, akoby boli tu s nami, na tejto horúcej austrálskej zemi.

– Eeeeeeeeeej, keby môj bol živý, veď by ti ten porozprával… – hovorí Anna. – Nepamätal si, čo včera jedol, ale to z detstva, tie piesne, vinše, verše, čo ho kantor, tvoj prastarký Piktor naučili, tie veru vytriasal ako z rukáva.

Aj mne sa v tom okamihu kútik na perách zatrasie a s radosťou darujem svatke Marekovej najnovšiu knihu Martina Listmajera Prečo si sa mladá vydávala a hovorím:

– Hľa, pozrite, tu sú tie vinše. Zapísala som ich, keď som vás minule navštívila.

Katarína Mosnáková