Pomocníci fantázie nosia školské tašky

Na slovíčko, milá Anna. Alebo skôr Na písmenko, na písmenko? Práve tak znie názov druhej knižky mladej talentovanej spisovateľky Anny Kukučkovej, ktorú jej v roku 2014 vydali v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci.

**Anne Kukučkovej otvárajú bránu do detského sveta jej žiaci**

Rodáčka z Lugu pôsobí už päť rokov ako učiteľka prvého až štvrtého ročníka v Základnej škole vo Sviloši. Ide o vysunuté oddelenie Základnej školy Jovana Popovića v Suseku. Sviloš je malá dedinka a Anna tu svojim žiakom prednáša po srbsky. „Zatiaľ som nemala príležitosť učiť slovenčinu, hoci sama som sa po slovensky učila v Báčskom Petrovci,“ vysvetľuje s úsmevom.

Žiaci poznajú i pani učiteľkinu prvotinu s titulom Chvostík a kamaráti. „Preložila som im niektoré rozprávky do srbčiny a mali z toho veľkú radosť. Čítavame si príbehy na hodinách,“ ozrejmuje spisovateľka. Jej hodiny musia byť skutočne pre žiakov zaujímavé, pretože sami rodičia ju poprosili, aby učila školákov aj slovenčinu. Každú stredu sa teda žiaci stretávajú i na nepovinnej hodine slovenského jazyka. „Aj to je výhoda malej školy. Hodina sa nepíše do denníka, ale všetci sa na ňu tešia,“ uvádza nás do obrazu Anna Kukučková: „Deti už čítajú po slovensky, ale stále im pomáham, lebo s učením jazyka sme začali len tento rok. Spoločne si potom prekladáme.“

Práve žiaci sú pre autorku veľkou inšpiráciou. Fantázia detí jej pomáha ponoriť sa do detského sveta. „Keď ich sledujem, ako vnímajú veci, ľahšie sa mi pre ne píše. V každodennom živote si uvedomujem, čo je pre ne zaujímavé.“

A pamätá si autorka na to, ako písala svoju prvú knižku? „Na začiatku bola domáca úloha – napísať jeden príbeh. Naň nadviazali ďalšie rozprávočky. Napísala som ich za týždeň. Šlo to, ani neviem ako,“ spomína trochu nostalgicky. Idea druhej knihy existovala už dávnejšie, ale trochu trvalo, kým sa myšlienky podarilo poskladať na papier. Hoci si Anna sadla za písací stôl niekoľkokrát, musela prísť tá pravá chvíľa. Tvorivý proces autorov je rôzny. No napokon aj druhý rukopis vznikol, tak povediac, na jeden dych.

„Teší ma, že v poslednom čase bolo vydaných niekoľko kníh pre deti. A som rada, že píšu pre deti mladé spisovateľky,“ vyslovila sa Anna a vydavateľom odkázala: „Môžete byť spokojní, detská literatúra vo Vojvodine má budúcnosť.“ Nám ostáva len pripísať, že tá budúcnosť je nielen v talente mladých autoriek a autorov, ale aj v dôvere všetkých, ktorí nad zrodom nových kníh bdejú.

Monika Necpálová