V základných školách v Erdevíku, Ľube a v Binguli učí slovenčinu Ružena Ďuríková. S deťmi pripravuje aj rôzne vystúpenia. „Veď je to už 21 rokov, čo mám na starosti slovenčinu vo všetkých troch školách. Všade som si vypestovala slovenčinárov. V Binguli sa dokonca učia aj černošské detičky, ktoré pochádzajú z Ameriky. Počuli, že sa na hodinách hráme, spievame, tancujeme, tak sa im zapáčilo a učia sa slovenčinu s nami,“ poukazuje na záujem Káje, Bariho a Kemiho Kaňovcov pedagogička. „Deti najprv zdolávajú srbský jazyk a teraz slovenský. Ale čítanie v slovenčine sa im darí už teraz.“
V Binguli nie je situácia so slovenčinou v škole veľmi ružová. Na dvojhodinovke raz do týždňa sa stretávali v tomto školskom roku traja až šiesti žiaci. Len jeden z nich mal slovenčinu oficiálne zapísanú ako predmet. Všetci ostatní sú dôkazom toho, že sa im zrejme na hodinách páčilo. Ak má byť Ružena Ďuríková úprimná, tak lepší vzťah k vyučovaniu slovenčiny majú práve deti zo srbských alebo zmiešaných rodín. Mnohé srbské deti vraj samy vravia, že sa od prvého ročníka chcú tiež učiť po slovensky. „Slovenčinu učím deti ako cudzí jazyk, lebo i deti zo slovenských rodín nevedia dobre po slovensky,“ podotýka učiteľka. Na hodinách pracuje s literatúrou, ktorú si zaobstaráva zo Slovenska. Inšpiráciou sú aj nové hry, ktoré si možno naštudovať v knihách. Pri výučbe slovenčiny pomáhajú dokonca aj počítačové hry. Prím však hrajú slovenské piesne, tance a divadelné scénky.
Práve divadelníctvo môže mať veľký vplyv na rozvoj slovnej zásoby a žiaci sa radi zapájajú do divadla. Zväčša sú tí istí aj v divadle, aj vo folklóre. „Talent na recitovanie sa nemusí prejaviť u každého, ale v krátkych dramatizovaných útvaroch by si každý žiak mohol nájsť svoje miesto. Piesne alebo dramatizácie uvádzame aj v Erdevíku, kde vystupujeme vo veľkonočnom či vianočnom programe. Na hodinách využívame aj citácie z hier,“ osvetľuje slovenčinárka a pokračuje: „Donedávna napríklad nikto nevedel, čo je to udiareň. Ale odvtedy, čo sme to slovo mali v predstavení, všetci vedia, čo to znamená.“
Pre progres vo vzdelávaní slovenčiny v Binguli volí teraz učiteľka Ďuríková ešte jednu cestu: Na začiatku tohto roku si dala záväzok, že bude prichádzať aj do škôlky, a tak deti motivovať, aby sa zapisovali na hodiny slovenčiny. „Veľakrát deti majú vôľu. Skôr rodičia akoby deťom nedovolili zapísať si slovenčinu z dôvodu, že im to bude veľa.“ Učiteľka sa so škôlkarmi hrá, zaspieva si s nimi, zatancuje. A potom, keď sa rodičia opýtajú svojich ratolestí, či sa chcú zapísať na slovenčinu alebo na informatiku, mnohé si zvolia práve slovenský jazyk.
Na spoločnej porade ku koncu roka aj rodičia vidia program, ktorý s deťmi učiteľka pripravila. Škola sa tak pokúša vysvetliť rodičom, že hodiny slovenčiny pre nich nebudú záťaž, dokonca ani ekonomická, pretože učebnice dostanú. Učiteľka dúfa, že v budúcom školskom roku budú v jej triede aspoň štyria prváčikovia. Ako sama hovorí, v Binguli je už situácia veľmi povážlivá: Z jej súčasných prvákov len jedno dieťa sa po slovensky dorozumieva aj v rodine. Slovenská komunikácia s rodičmi je výnimkou, so starými rodičmi šťastím. To šťastie však nemá každý.
Na rozdiel od toho v Ľube všetky deti, ktoré sú zapísané na slovenčinu, vedia hovoriť svojím materinským jazykom. Netreba zdôrazňovať, že sa s nimi ľahšie a rýchlejšie pracuje. Môžu sa toho teda za rovnaký čas oveľa viac naučiť. V Binguli sa so slovenčinou začína ako s cudzím jazykom.
Nedávno pred zasadnutím Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v ZŠ Savu Šumanovića v Erdevíku zorganizovali rodičovskú poradu. Pozvaní boli rodičia z Ľuby, Bingule, Erdevíka; rodičia potenciálnych prvákov i terajších žiakov, ktorí by sa mali učiť slovenčinu od piateho ročníka v Erdevíku. Zúčastnil sa len jeden rodič. „Akoby sa nechcelo ani rozprávať na túto tému,“ vzdychne si učiteľka.
Žiaci z Ľuby a Bingule majú možnosť, aby sa od piateho ročníka, keď začínajú chodiť do školy v Erdevíku, zapísali na hodiny slovenčiny ako materinského jazyka. Niektoré deti chcú v slovenčine pokračovať. Medzi doterajšími piatakmi v Erdevíku bolo niekoľko žiakov, ktorí štvorročné vzdelanie nadobudli v Ľube. Z Binguľčanov však v uplynulom školskom roku v piatom ročníku na tieto hodiny v Erdevíku nechodil ani jeden žiak. Dôvod? „Ťažko im je zapojiť sa, lebo nemajú až taký dobrý základ. Nevedia po slovensky hovoriť, ťažko potom dokážu sledovať výučbu slovenčiny ako materinského jazyka,“ uvažuje učiteľka. V Erdevíku majú piataci päť hodín slovenského jazyka do týždňa, v šiestom, siedmom a vo ôsmom ročníku po štyri hodiny. Ostatné predmety sa učia v srbčine. Z hodnotení vyplýva, že tí, čo so slovenčinou pokračujú aj na druhom stupni základnej školy, dosahujú veľmi pekné výsledky, a to nielen v recitovaní a gramatike.
Koncom mája pripravili v Erdevíku Deň školy, kde sa kultúrne aj športovo žiaci usilovali dokázať svoju šikovnosť. Hodnotili sa mnohé oblasti školského života. Chvíle tu spríjemnili svojimi vystúpeniami mnohí žiaci v slovensko-srbskom programe. Národnostné spektrum školského prostredia môže byť v mnohých prípadoch podnetné. Je dôkazom tolerancie, priateľstva i súdržnosti. Svojím spôsobom jazyková odlišnosť, s ktorou pristupujú k sebe školáci navzájom, môže byť pre nich veľkým darom alebo aspoň výhodným tromfom: Ja dám niečo tebe a ty mne. Dnes ešte zadarmo!
Monika Necpálová