Ružena Kraticová je učiteľka na dôchodku a padinská spisovateľka. Pri našej návšteve si zaspomínala na svoju učiteľskú prácu v kolektíve ZŠ maršala Tita:
– Začiatok nebol ľahký. Okrem mňa prijali do práce i Zuzanu Babuchnovú, teraz Širkovú, a Jána Haníka ako učiteľov srbochorvátskeho jazyka. Boli sme traja začiatočníci a starší kolegovia nás pomenovali zlatá trojka. Možno to boli naozaj zlaté časy… Je pravda, že sme si nevedeli dať rady s plánom a programom, robilo sa aj v sobotu, neskoršie len prvú v mesiaci, ale odchádzali sme aj na trojdňové semináre, pamätám sa na ten v Kovine, a všetko bolo hradené.
– Práca s deťmi je pekná, ale aj náročná, – hovorí spolubesedníčka. – Najlepšie som si zapamätala tých najlepších a najhorších žiakov, zážitky z výletov, mnohé anekdoty… Teší ma, keď niektorý náš žiak dosiahne úspech v súkromnom a pracovnom živote. Aké časy – také móresy. Menili sa pravidlá a podmienky v práci, menili sa riaditelia, plán a program. Kritérium v známkovaní podľa mňa klesol. Samozrejme, menili sme sa aj my. Keď som odpracovala 35 rokov, odišla som do dôchodku. Vôbec som si nerobila starosti, čo s toľkým slobodným časom. Sú tu moje koníčky, kde zaraďujem aj písanie, čítanie kníh, pestovanie kvetov. Skôr som robila aj ručné práce, zapojila som sa aj do Spolku žien, ale v posledných rokoch nie som aktívna.
Do písania sa R. Kraticová pustila už ako študentka. Prvé práce boli výlučne v srbčine a už s tými dosiahla úspechy. Keď začala písať aj v slovenčine, práce uverejňovala vo Vzlete a v Novom živote. Jej básne sú zaradené do niekoľkých zbierok a vydala dve knihy. Prvá je Rozbité sny a druhá, ktorá bola výsledkom dlhoročnej práce s deťmi, Prebehnutie popod dúhu.
– Inšpirujú ma ľudské pocity, detská logika, príroda, často sú to moje sny, ktoré vedia byť ako filmové scenáre. Keď robím nejaké nudné roboty, vtedy intenzívne rozmýšľam a dostávam námety. Musím si ich zapísať, lebo mi niekedy uniknú. Písanie je ako dolovanie v bani, poznamenal už niekto, len je to intelektuálna práca. Nie je toľko namáhavá a dolujú sa slovká, syntagmy.
Mnohí spisovatelia sa najprv zaoberali novinárskou činnosťou. Akoby si tu cibrili pero. Tak i naša spolubesedníčka:
– Vždy sa mi páčila práca v novinách, rozhlase, o televízii som nerozmýšľala. Zasielala som kratšie príspevky do Hlasu ľudu a neskoršie som začala spolupracovať s Rovinou. Aj s písaním je to ako s tou reklamou: Alebo si, alebo nie si. Ja som sa venovala rodine, menej písaniu. Nepamätám sa, kedy som si dopriala napríklad tri hodiny iba na písanie. Vždy je to tak len na chvíľku, a potom sa stratí kontinuita. Uznávam, že mám komplex z toho, že neviem perfektne slovenský pravopis. A keď vidím na Facebooku, ako niektorí ľudia hrdo zverejnia báseň, ktorá niekde dostala 1. cenu, a sú tam pravopisné chyby, tak si pomyslím, aká to bola negramotná posudzovacia komisia? Báseň je pre mňa celok, aj štylistický, aj gramatický. No i napriek mojej sebakritike aj ja som dostala niekoľko odmien v Zorničke a v Novom živote.
Zaoberať sa spisovateľskou činnosťou viac ako len zo záujmu nie je ľahko vzhľadom na financie a čas:
– Neviem, ako to robí Danielle Steelová, keď každý rok vytlačí nový román a má osem detí. Nebol by možno problém kvalitne a veľa písať knihy, ale u nás je problém knihy vytlačiť, a potom predať. Každý sa poteší knihe, ale kupovať knihy nie je záväzok alebo potreba ako kupovať proviant. Na druhej strane niektorí spisovateľa tvrdia, že im odmeny nie sú dôležité. Mne sú. Keď ocenenie nedostanem, je mi to signálom, že mám lepšie, zaujímavejšie, originálnejšie písať. Zákon akcie a reakcie neplatí len vo fyzike. Týka sa všetkých vzťahov, tak k ľuďom, ako i k zvieratám a svetu. Viac-menej som so sebou a s tým, čo som dosiahla v živote, spokojná, no veľmi by ma potešilo, keby sa mi podarilo uverejniť ďalšiu knihu.
Elenka Ďurišová