Kam smeruje náš basketbal?

Ešte bývalú SFRJ, potom SRJ, SCG a nakoniec aj Srbsko svetová športová verejnosť dávno pomenovala basketbalovou krajinou. A všetky tieto krajiny, resp. krajina prívlastok basketbalová zaslúžene a hrdo nesú. Pretože sa basketbal na tomto území hrá už dlhé roky a takmer od samých začiatkov hry pod obručami ju spájame s úspechmi, medailami a trofejami.

Stačí sa vrátiť do roku 1961 a ME v Juhoslávii, keď sme získali prvú medailu na kontinentálnom šampionáte – odvtedy úspechy v tomto športe iba pribúdali.

Mená Vilmos Lóczi, Ivo Daneu, Radivoj Korać, neskoršie Krešimir Ćosić, Dražen Dalipagić, Moka Slavnić, ešte neskoršie Dražen Petrović, Toni Kukuč, Žarko Paspalj, potom Dejan Bodiroga, Predrag Danilović, Saša Đorđević, Predrag Stojaković, až po súčasnú generáciu Milana Mačvana, Bogdana Bogdanovića, Miloša Teodosića a iných v basketbalovej sfére sú veľmi rešpektované a týto ľudia boli a sú fantastickými hráčmi.

Treba hodne času a priestoru na spomenutie všetkých úspechov našej reprezentácie, ale veruže sa ani naše kluby nezahanbia. Šampiónmi Európy totiž neraz boli Bosna, Cibona, Jugoplastika a Partizan.

Precíznejšie a realisitickejšie – kluby z týchto priestorov môžu byť hrdé na svoju minulosť, pretože dnes na klubovej úrovni nášho basketbalu pofukujú divné a nepríjemné vetry, ktoré rozhojdali náš klubový basketbal…

Dnes je situácia iná

Posledný väčší úspech niektorý náš klub na európskej scéne dosiahol už pred ôsmimi rokmi – basketbalový klub Partizan, ktorý postúpil na záverečný turnaj Euroligy v sezóne 2009/2010. Vtedy čierno-bieli síce obsadili štvrté miesto na F4, ale samotný postup na záverečný turnaj do Paríža bol svojráznou senzáciou. O takej dnes, žiaľ, nemôžeme ani myslieť. Prečo?

Pretože je Červená hviezda v podstate ani nie v takej zlej situácii v Eurolige, ale ozaj bude veľkým prekvapením, ak postúpi aj do Top 8, kým o F4, úprimne, ani netreba uvažovať. Zvlášť, keď do úvahy zoberieme fakt, že v minulom roku mala Hviezda objektívne lepší tím, ako teraz a predsa jej to nevyšlo.

Z druhej strany, najväčší rival červeno-bielych – Partizan – sa už niekoľko rokov neúspešne túla, čo by v príbuznom jazyku znelo od nemila do nedraga…

Asi najhoršia sezóna za posledných 4-5 rokov je práve aktuálna, v ktorej Partizan hrá veľmi priemerne v ABA lige, kým sa s Eurocupom rozlúčil po skupinovej fáze, v ktorej iba raz vyhral, zažil až deväť prehier a oficiálne bol najhorším účastníkom tohtoročného vydania súťaže. V iba jednom zápase prijal menej ako 90 bodov, prišiel aj druhý tréner, ale sa zatiaľ situácia veľmi nezlepšila.

Peniaze, peniaze…

V tejto sezóne, v druhom kole Eurocup nie je totiž ani jeden náš predstaviteľ, čo je pre jednu basketbalovú krajinu ozajstnou hanbou a katastrofou. Jasná vec, že sme reprezentatívne lepší ako Turci, Rusi, alebo Taliani, či Nemci, ale tiež máme oveľa menej peňazí, ako kluby z týchto krajín.

Peniaze sú jedným zo základov úspechu a tie nám strašne chýbajú. Pre ktoré dôvody, nech si každý vytvorí vlastné stanovisko, ale takto dlho môcť nebudeme.

Pre konfúziu, korupciu, trmy-vrmy a ďalšie nepríjemnosti už, napríklad draho platí hádzaná, pretože sme zo serióznej hádzanárskej reprezentácie stali súperom, proti ktorému si rivali zlepšujú gólové skóre. A čo potom len povedať o hádzanárskych kluboch.

Bodaj by hádzanársky osud nezažil aj basketbal…