Aj spoločenská klíma, Zeitgeist, je niečo, čo sa na polovedomej až nevedomej úrovni vplieta do nášho umenia

18.máj 2016

Aj spoločenská klíma, Zeitgeist, je niečo, čo sa na polovedomej až nevedomej úrovni vplieta do nášho umenia

13124517_1048675698553560_5869921057630195511_nDana Todorovićová – Vladimíra Dorčová-Valtnerová – Svetlana Žuchová / Belehrad – Maglić – Mníchov / Dve popredné spisovateľky – srbská a slovenská – píšu o identite, o literárnych, spoločenských a kultúrnych kontextoch

13047906_10154078123548468_958522064812099838_o

Vladimíra Dorčová-Valtnerová (Foto: O. Filip)

vdv@ Prvá vec, ktorú som si všimla čítajúc román Dany Todorovićovej Park Logovskoj, ktorý bol zvolený do druhého kola NIN-ovej ceny za rok 2015, a knihy Svetlany Žuchovej Obrazy zo života M., s ktorou bola finalistkou Anasoft Litery 2014, je rozdiel v ich literárnych prejavoch. Kým Svetlana má úspornejší jazyk (kratšie vety), akoby čitateľovi šetrila čas v tejto uponáhľanej dobe, ktorými práve vytvára dynamiku čítania, Dana má vety dlhšie, akoby viac inklinovala k deskripcii, čím čitateľa v úplnosti vtiahne do príbehu. Obe patria do mladšej generácie spisovateliek v Srbsku, resp. na Slovensku, a obe majú už teraz bohatú životnú skúsenosť, ktorú okrem iného získali žijúc a študujúc určité obdobie v zahraničí. Keď si Vás predstavujeme v takomto „zahraničnom“ kontexte, aké je Vaše chápanie identity – čo ona znamená pre Vás? Nájde sa aj vo Vašom chápaní identity niečo úsporné, resp. deskriptívne?

dtodorović@ Myslím si, že práve táto bohatá skúsenosť – odchod z rodičovského domu v pätnástke, potom vzdelávanie a štúdium v niekoľkých rozličných krajinách – prispelo k tomu, aby som sa na svojej životnej dráhe venovala pátraniu po esencii, ktoré zotrváva aj napriek vonkajším činiteľom. Nie som si celkom istá, v akej miere je táto moja neustála vnútorná túžba po harmónii, krásy a svetla podmienená životnými okolnosťami, a v akej miere je predurčenou potrebou – jednou, nech poviem, prvoradou potrebou duše. Akokoľvek, slovo, ktoré by najpribližnejšie mohlo sumarizovať túto púť duše, je „jednoduchosť“, a preto by sa mohlo povedať, že moje videnie identity je bližšie k Svetlaninmu „úspornému“ štýlu písania, než k deskriptívnemu. Ani sama neviem, prečo ako autorka viacej inklinujem k tým rozsiahlejším vetám, ale majúc na zreteli odkazy a hodnoty, ktoré sa cez príbeh snažím zdôrazniť, povedala by som, že je stredobodom mojej prózy práve jednoduchosť.

sžuchová@ Musím hneď na začiatku povedať, že sa Vám podarilo spýtať sa na niečo, čo sa hádam ešte nikto nepýtal, ba dokonca som ani ja nad tým takto neuvažovala. Totiž, či „úsporný“ spôsob písania odráža niečo „úsporné“ z mojej identity.

Štýl písania, ktorý ste nazvali „úsporný“, som objavila asi až v ostatnej knihe, i keď som sa k nemu asi postupne dopracúvala. V debute, v zbierke poviedok Dulce de Leche, som ešte „úsporná“ nebola, naopak, tam som vetvila a vrstvila vety a kritici mi vtedy vytýkali najmä nedisciplinovanosť, čo asi súviselo aj s tým. Spätne si dokonca myslím, že to bola oprávnená výčitka. Postupne som písala čoraz jednoduchšie a v poslednej knihe, teda v Obrazoch, je tá úspornosť asi najzjavnejšia.

Myslím, že i v mojej identite existujú vedľa seba obe možnosti. Na jednej strane ma skutočne priťahuje istá úspornosť, asketizmus, striedmosť, kontrola, disciplinovanosť. I tá ostatná kniha vychádza z tejto „disciplinovanej“ časti osobnosti, opisuje kontrolované, disciplinované obdobie života hrdinky. Rovnako však mám vo svojej identite i impulzívnu, živelnú a veľmi nezriadenú časť, ktorá sa zase prejavila v debute. Obe sú dôležité. Ešte je možno zaujímavé, že literárne písanie patrilo kedysi skôr k tej nedisciplinovanej a nekontrolovanej časti mňa, kým postupne sa presunulo do tej kontrolovanej a disciplinovanej, inými slovami, z písania sa stala práca. Možno aj preto ten posun štýlu.

Dana Todorovićová

Dana Todorovićová

dtodorović@ Svetlana, vo Vašej odpovedi mi je zaujímavé to, že svoj „úsporný“ štýl stototožňujete s disciplínou a kontrolou, a ako kontrast uvádzate literárne procesy vo svojom debutantskom románe, ktorý je písaný impulzívnejším a neskrotenejším štýlom. Je to pre mňa zaujímavé preto, že môj štýl určite charakterizujú rozsiahle vety, ale je samotný proces budovania tých viet realizovaný s veľkou kontrolou, keďže veľmi pomaly a dôkladne píšem a mám pôžitok z leštenia každej vety. Dokonca keď ide o môj posledný román, v ňom som sa pohrala so štýlom klasickej ruskej literatúry, takže v určitej miere aj ruská literárna tradícia podmienila, aby štýl bol práve taký, ako aj štýl Vášho druhého románu bol po troche podmienený kontrolovaným životom Vašej hrdinky. Práve toto ma privádza k otázke.

Svetlana, vidíte seba v tom, že v budúcnosti píšete nejaké veľmi dlhé vety? Myslíte si, že štýl v nejakej miere súvisí s tou hlbokou otázkou identity, alebo v určitej miere jednoducho ide o umelecký výraz, ktorému, ako autori, z nejakých nevysvetliteľných dôvodov spejeme (ako sú čisto estetické predispozície alebo sklony)?

sžuchová@ Máte, samozrejme, pravdu, že dlhé vety nemusia hneď znamenať impulzívnosť a krátke disciplínu. U mňa to tak je a pri odpovedi som sa nechala zaslepiť vlastnou skúsenosťou. V každom prípade osobne nemám pocit, že by som si štýl volila. Je to aj klasická otázka v rôznych rozhovoroch, že prečo je štýl taký alebo onaký. Napríklad v novele Yesim hodne pracujem s prirovnaniami a často sa ma pýtali, ako som si ten štýl zvolila a prečo. Podobne kniha Obrazy zo života M. je príbehom o umieraní, ale je napísaná veľmi civilne, v krátkych vetách, striedmo. Aj tu dostávam často otázku, prečo. A ja nemôžem povedať nič iné, len to, že neviem. Nie je to moja voľba, moje rozhodnutie, nemám to ani dopredu premyslené. Preto sa kloním k názoru, že štýl je skôr vecou osobnosti, niečoho „hlbinného“, niečo ako voľné asociovanie v psychoanalýze, ktoré sa tiež nedá vôľovo ovplyvniť, ale deje sa „samé“. Platí to pravdepodobne všeobecne pre písanie.

A otázka pre Danu: Hovoríte, že máte bohaté životné skúsenosti. Myslíte, že životná skúsenosť pomáha pri písaní? Z toho by vyplývalo, že spisovateľ sa s vekom zlepšuje. Alebo ináč položená rovnaká otázka. Sú spisovatelia, ktorí sú „len“ spisovateľmi, nemajú iné, „civilné“ zamestnanie? Iní (medzi nich patrím aj ja) majú zamestnanie a popritom píšu. Na jednej strane nikdy nebudú mať na detailnú spisovateľskú prácu toľko času, na druhej strane môžeme argumentovať, že širšia a rozmanitejšia životná skúsenosť obohacuje ich písanie. Čo si myslíte?

dtodorović@ Moja skúsenosť je rovnaká ako aj Vaša, Svetlana, a to v tom zmysle, že je ťažko vysvetliť alebo racionalizovať niektoré vlastné rozhodnutia, ktoré vynášam ako spisovateľka, čo pravdepodobne iba potvrdzuje skutočnosť, že u ľudí s umeleckou senzibilitou procesy pri tvorbe často zostávajú na úrovni nevedomého, lebo sa vo veľkej miere spoliehajú na intuíciu. To v mojom prípade niekedy privádza k nepochopeniu v rozhovore s novinármi, lebo na mnohé otázky vo veci s mechanizmami vlastného tvorivého postupu jednoducho neviem odpovedať. Zároveň, určite sa aj Vám stávalo, že iba po tom, čo prečítate analýze niektorého vášho diela, si uvedomíte niektoré významy alebo neočakávané navrstvenia, ktoré ono môže obsahovať.

Myslím si, že nás životná skúsenosť určite činí kompletnejšími tvorcami. U mňa tá bohatá skúsenosť v ranej mladosti priviedla k osamoteniu, pátraniu a možno nejakému náhlemu dospievaniu. Mala som potrebu niektoré z tých skúseností pochopiť a rozvrstviť, prehodnotiť realitu vôkol seba a svoju úlohu v nej, takže tak vznikla aj moja túžba po písaní. Avšak, musím sa priznať, že čím som staršia, tým viacej ma skúsenosť ruší pri písaní (pravdaže, teraz hovorím o vonkajších faktoroch, každodenných povinnostiach, nie toľko o skúsenosti, ktorú naše duše, ako rastú, získavajú počas celého života). Po troche som introvernejšieho a citlivejšieho charakteru, takže by to pre mňa bolo ťažké pracovať pod nátlakom alebo sa venovať niečomu, ak energiu neusmerňujem k tomu cieľu. Samozrejme, v reálnom živote a v tejto našej súčasnej dobe, ideálne podmienky sú takmer nemožné. Rozptýlená energia je druh poruchy, ako aj večný nedostatok času nevyhnutného na tvorbu, ale kedykoľvek pocítim nejaký druh frustrácie v tom zmysle, usilujem sa sebe pripomenúť, že sa netreba ponáhľať, keď je v otázke kreativita, že všetko príde v správny čas, a to ma určitým spôsobom učí, aby som mala vieru vo svoju literárnu cestu, koľkokoľvek sa ona niekedy zdá byť neúrodná.

Toto otvára otázku dennej rutiny a rituálov spisovateľov, čo mi vždy bolo zaujímavé, pravdepodobne kvôli porovnaniu s vlastnou skúsenosťou. Svetlana, keď sa rozhodnete niečo písať, so všetkými životnými záväzkami, ktoré mate, ako vyzerá Váš deň? V ktorej časti procesu tvorby nejakého diela hrá úlohu inšpirácia, a v ktorej čistá mechanika alebo suchá práca? Keď sme pri inšpirácii, nakoľko je ona podľa Vás v dnešnej dobe nutnosť v živote jedného spisovateľa, a nakoľko druh komfortu, luxusu, možno aj stereotypu, ktorý sa viaže na našu profesiu? Zdá sa mi, že u mnohých ľudí aj naďalej prevláda presvedčenie, že pre kreativitu je potrebný živelný alebo nekontrolovaný príliv inšpirácie – ako druh kreatívneho tranzu – aby to malo zmysel. Ako sa Vy na to dívate?

vdv@ Keďže istým spôsobom aj ja pestujem tvorivý proces, vzhľadom na to, že som novinárka, dovolím si aj ja odpovedať na otázku spätú s inšpiráciou a suchou prácou. Skutočnosťou je, že v novinárstve sú naozaj prítomné obe strany mince, a práve to, čo nás spája so spisovateľmi, je konečný výsledok našej práce, v ktorom spravidla necítiť to „sucho“ v tvorbe (možno sa nám nevydarí vždy…). Vlastne miešam sa do rozhovoru s jedným jediným dôvodom, a to je položiť otázku obom dámam. O identite sme hovorili málo, ale práve to ma zaujíma – máte ju jednu, dve – koľko a aké – a nakoniec: prečo práve tie, čo určuje, aby ste práve tie vnímali ako súčasť Vašej bytosti?

Svetlana Žuchová (Zdroj: FB)

Svetlana Žuchová (Zdroj: FB)

sžuchová@ Spisovateľská rutina nie je moja silná stránka. Jediné, čo platí, je konštatovanie, že som ranný typ. Môj produktívny čas sa začne ráno po prvej káve a trvá do poludnia, potom to už nejde, nech sa akokoľvek snažím. Vo väčšej časti spisovateľského života však písanie nebola moja hlavná práca. Na plný úväzok som písala časť roka po vysokej škole a párkrát jeden-dva letné mesiace. V týchto vzácnych obdobiach som dokázala dosť disciplinovane doobeda písať a poobede sa flákať. Drvivú väčšinu času som však bola zamestnaná v nemocnici a nemocničný život je veľmi štruktúrovaný a jeho nosná časť sa odohráva ráno. Vizity, porady a tak podobne. Písanie teda do tejto každodennej rutiny nijako nezapadalo a čas som si kradla len nesystematicky, cez víkendy, v istých obdobiach som sa snažila vstávať aj veľmi zavčasu, ešte pred odchodom do práce, ale to bývalo dlhodobo aj pre mňa priskoro. Teraz som na materskej so štvormesačným synom, takže o rannom písaní zatiaľ zase nemôže byť ani reči.

Tá otázka podielu „inšpirácie“, teda „tranzu“ a mravčej systematickej práce je zaujímavá. Nadviažem na to, čo som povedala v predchádzajúcej odpovedi, totiž, že mnohé procesy spojené s písaním sa odohrávajú nevedome. Podobne je to aj s tou inšpiráciou. Neviem, Dana, či to máte podobne, ale mne sa po každej knihe zdá, že už nikdy nič nenapíšem. Vždy mám pocit, že som už povedala všetko, som istým spôsobom vyprázdnená. Nikdy sa mi nedarilo nejako naschvál, násilne hľadať inšpiráciu či námety, každý taký pokus skončil kŕčovito. Jediné, čo funguje, je nič nechcieť, nič nečakať, ani nad tým veľmi nepremýšľať, len byť tak akosi podprahovo otvorená čomukoľvek, čo príde. A pritom normálne žiť život, aký prichádza. V istej chvíli sa potom vynorí nejaký námet. Alebo aj nevynorí. Doteraz som napísala štyri knihy, teda štyrikrát sa vynoril, ale možno sa už nikdy žiadny nevynorí. To je pre mňa asi najťažšie, vydržať to, nechcieť to nejako ovplyvniť, pretože ináč sa skôr snažím mať veci pod kontrolou. Zatiaľ mám skúsenosť, že si musím niečo odžiť, niečo načerpať a potom sa to zhustí v námete na príbeh. Alebo nezhustí. Preto mi nikdy nešlo písanie na objednávku. Párkrát som to prijala, ale to, čo vzniklo, bolo skôr také literárne cvičenie, nič, s čím by som bola plne spokojná. Keď sa ale takto vynorí námet, nasleduje tá mravčia práca. Potom ide už „len“ o to, disciplinovane písať. Myslím, že sa mi niekoľkokrát v živote stalo, že som mala námet, ale prepásla som ho, nestihla som ho takto disciplinovane spracovať. Na druhej strane to nikdy nebudem vedieť, neviem, čo by bolo, keby. Túto otázku by som Vám, Dana, rada vrátila. Ako to Vy máte s inšpiráciou a „disciplínou“?

K tej identite. Identít mám, ako každý z nás, niekoľko, súkromných a pracovných. Pracovne som dlho psychiatrička aj spisovateľka, niekedy je v popredí jedno, inokedy druhé. Môžem však povedať, že s vekom sú si všetky identity bližšie, prekrývajú sa. Kedysi boli do veľkej miery oddelené, buď som bola dcéra, alebo partnerka, buď som bola spisovateľka, alebo psychiatrička. Dlho to dokonca bolo tak, že s písaním som spájala bohémsky divý životný štýl, kým medicína sa mi spájala so suchopárnym, „ne-cool“ životom. Jedno pred druhým som i tajila, moji kolegovia v práci často o mojom písaní ani nevedeli a, naopak, pred spisovateľmi som sa za prácu lekárky i trochu hanbila. S vekom som všetky tieto časti prijala ako súčasť svojej jednotnej identity. Už chápem, že sa vzájomne nevylučujú. Som zároveň jedno aj druhé a tak je to v poriadku. Opäť je to tak, že som zároveň tá disciplinovaná a usporiadaná, čo potrebujem pri práci lekárky, aj impulzívna a nezriadená, čo mi, snáď, niekedy pomôže pri písaní. Už štyri mesiace mám aj novú identitu mamy, tá je zatiaľ najnovšia a veru asi najkomplikovanejšia.

Foto: www.unsplash.com

Foto: www.unsplash.com

dtodorović@ Otázka disciplíny a inšpirácie u mňa vo veľkom závisí od fázy písania, v ktorej sa nachádzam. Východiskom pre niektoré dielo zatiaľ vždy bol odkaz, ktorým chcem daným dielom odovzdať. Inými slovami, nezačínam od deja, ale od esencie a významu, čiže od niektorej svojej vnútornej pravdy, ktorá proste chce byť vyslovená. Myslím si, že je to práve to, o čom hovorí, keď uvádza, že sa idea nerodí nasilu, ale keď je tomu čas. Najčastejšie sa stáva, že som natoľko ňou unesená, že sa kocíčky v deji jednoducho samy osebe ukladajú, a prvých niekoľko mesiacov trávim tak, že v jednom dokumente píšem poznámky o všetkom, čo sa bude diať v románe. Toto obdobie je v úplnosti vedené vášňou a nevysvetliteľnými návalmi ideí, a keď hovoríme o tej neskrotenej inšpirácii, ktorá sa viaže na umelecké procesy, myslím si, že ona u mňa vstupuje práve v tejto fáze. Všetko ostatné – tvarovanie toho materiálu, budovanie viet, dopĺňanie – v najväčšej miere predstavujú čistú prácu. Preto v obdobiach, keď píšem, sama sebe určím úlohu, že napíšem vetu – dve denne. Vedľa všetkých denných záväzkov nie ju je ťažko splniť, a pokrok, akokoľvek pomalý, existuje. Niet divu, že na každý román som potrebovala štyri až šesť rokov, ale si myslím, že by som ich napísala aj v prípade, že by som na to potrebovala  viacej. Ak niečo o sebe môžem s istotou tvrdiť, to je to, že som veľmi trpezlivá a takmer tvrdohlavo vytrvalá, keď niečo začnem (pravdaže, v prípade, že je to niečo, o čo mi ide). Zatiaľ mám iba dve knihy za sebou, a je možné, že sa tento spôsob práce zmení, ale zatiaľ sú tendencie takéto.

Inak zdá sa mi, že celá tá rozprávka o inšpirácii je trochu zveličená, a že sú usilovná práca a dobrá organizácia rovnako dôležité, ak nie aj dôležitejšie, pre dobrú a úspešnú literatúru. Aj ďalej sa nám nanucuje ten mýtus o umelcovi, ktorý je nepochopený a vo večnom odstupe od sveta vôkol seba. Mienim, že to, čo povedala Svetlana o „prijatí“ všetkých svojich tvárí-rolí-identít je jedna veľká pravda, a práve to, k čomu ja inklinujem. Všetci sme komplexní, neopakovateľní jednotlivci, a boli by sme nepoctiví voči sebe, keby sme sa ohraničovali definíciami alebo z hociktorej časti svojej osobnosti vytvárali stereotypy.

vdv@ Poďme na záver rozhovoru hodiť očko, i keď si to určite zaslúži hlbšiu analýzu, na situáciu, v ktorej sa svetelnou rýchlosťou menia kultúrne okolnosti v Srbsku a na Slovensku, v celej Európe, a to je určite aj vzrast fašistických tendencií, veľké vlny utečencov, digitalizácia života. Všetko to určite vplýva aj na naše identity, na naše kultúry, ktoré, keď sa zľahne prach, nebudú rovnaké ako predtým. Ako sa pozeráte na tieto spoločenské javy, aké stopy to zanecháva na Vás, na Vaše krajiny, na svet…? Ako by ste opísali kultúrny a spoločenský kontext, v ktorom tvoríte – a žijete?

dtodorović@ Čo sa týka odcudzenej doby, v ktorej žijeme, skutočnosť je, že každá historická chvíľa prináša svoje zvláštnosti, takže aj každá generácia prežíva svoje vlastné výzvy. Aj napriek tomu, že vo veľkom si všímam súčasné tendencie v spoločnosti, musím uznať, že moja životná cesta vždy bolo pátranie po esencii, a vždy som bola obrátená k otázkam ducha, vedomia, filozofie… Podľa toho snažím sa počúvať potreby vlastného vnútra ako jediné meradlo korektnosti a svoje šťastie vo svete nachádzam budujúc si svoj mikrosvet. Niekto povie, že tento druh “ustupovania” je spoločensky nezodpovedný, ale ja verím, že práve prácou na sebe nejakým spôsobom posúvame hranice ľudskej skúsenosti, meniac (hoci veľmi postupne, ale bezpečne) kolektívne vedomie. Zároveň mi skúsenosť ukázala, že iba nájdením pokoja a lásky v sebe môžem sa viac a lepšie sa dať aj iným…

www.pexels.com (Eric Bailey)

www.pexels.com (Eric Bailey)

sžuchová@ Keď som začínala písať, spoločenské otázky ma zaujímali veľmi málo. Bola som mladá a zahltená témami a problémami, ktoré som považovala za výsostne osobné, a ktoré určovali moje písanie. V tom čase mi na iné hádam ani neostával čas. Napriek tomu, teda bez akejkoľvek snahy, som sa stala „dieťaťom svojej doby“. Bola som napríklad jedna z prvých, ktorá do slovenskej literatúry priniesla tému nomádstva mladých ľudí v moderných časoch, teda tému, ktorá sa neskôr stala v súčasnej slovenskej literatúre jednou z kľúčových. Alebo iný príklad; môj debut mnohí označovali za postmodernú knihu, hoci v tom čase som snáď poriadne ani nevedela, čo je to postmoderna. Myslím si teda, že spoločenská klíma, kontext, v ktorom žijeme, nás ovplyvňuje chtiac-nechtiac, a to aj v prípade, ak sa voči nemu skôr vymedzujeme. Neskôr som sa o spoločenské otázky začala viac zaujímať aj explicitne a občas napíšem publicistický text. V literárnych textoch ich síce primárne nereflektujem, ale tiež román Zlodeji a svedkovia niekto z kritikov označil ako „spoločenský román“. Takže znovu platí, že sa tam „verejná“ téma dostala bez mojej explicitnej snahy. Samu ma prekvapuje, ako často v tomto rozhovore opakujem dôležitosť nie celkom vedomých procesov, ale poviem to opäť: aj spoločenská klíma, Zeitgeist, je niečo, čo sa na polovedomej až nevedomej úrovni vplieta do nášho umenia.

No url attribute defined!

Seriál textov pod spoločným názvom Nový život a identita predstavuje snahu mesačníka pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život o prehodnocovanie kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, či pojmu identity prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi poprednými spisovateľmi, resp. spisovateľkami zo Slovenska a Srbska.

V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ
V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ

VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ (1981) Od septembra 2013 je zodpovednou redaktorkou týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Do Hlasu ľudu nastúpila v marci 2013 ako redaktorka-novinárka. Od januára 2009 do februára 2013 bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 bola členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Je laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002 a Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, ktorú udeľuje Asociácia slovenských novinárov. Kontakt: dorcova@hl.rs