Ani jeden most za sebou som nezbúral

19.dec 2014

Ani jeden most za sebou som nezbúral

51SK_SefcikSEDEM PLUS JEDNA OTÁZKA PRE MGR. JURAJA ŠEFČÍKA, EVANJELICKÉHO ZBOROVÉHO FARÁRA – SENIORA V SENICI

Bývalý kulpínsky farár Juraj Šefčík sa na Slovensko presťahoval v októbri 1997. „Na odchod som mal viac dôvodov,“ vysvetľuje. „Dcéra študujúca na Slovensku sa rozhodla tu zostať, manželka je zasa rodáčka zo Slovenska. Určite svoju rolu zohrali aj povojnové pomery v krajine a nie celkom dobre sa vyvíjajúce pomery v cirkvi.“

Od svojho príchodu je evanjelickým kňazom v Senici a v rámci cirkvi je mimoriadne aktívny. Jedno obdobie bol členom komisie pre reštrukturalizáciu Evanjelickej cirkvi na Slovensku. V rámci Myjavského seniorátu zastával post predsedu Seniorátnej pastorálnej konferencie a v roku 2004 ho seniorátny konvent zvolil za konseniora a o tri roky na to si ho cirkevné zbory Myjavského seniorátu zvolili za seniora na šesťročné volebné obdobie. Ako pritom dodáva, aj v cirkevnom zbore bolo za týchto 17 rokov veľa práce: „Podarilo sa nám zrealizovať vysúšanie stien kostola, natretie celej fasády a olíčenie interiéru, zateplenie kostola, teplovzdušné vykurovanie, ozvučenie, generálna oprava historických organov a nakoniec výmena všetkých okien na farskej budove.“

– Čo bolo pre vás na Slovensku najťažšie? 

– Zbaliť veci v Kulpíne a potom rozbaliť v Senici – to len na odľahčenie otázky. Určite pochopenie rytmu života a životnej filozofie v spoločnosti, ale i v samej cirkvi. Aj keď mne Slovensko bolo blízke a myslel som si, že dobre poznám tunajšie pomery, predsa som musel vynaložiť hodne úsilia, aby som prenikol do všetkých zákutí a pór fungovania spoločnosti. Už aj tým, že som sa ja, ako aj počas pôsobenia v SEAVC v Juhoslávii, neuzavrel pod kostolné klenby, ale sa zapájal do kultúrneho i spoločenského života v prostredí.

– Kedy ste si uvedomili, že sa nevrátite?

– Ešte keď som sa balil do kamióna v Kulpíne.

– Mali ste v rámci svojho zamestnania kontakty so Srbskom či bývalou Juhosláviou, respektíve ovplyvnil nejako pôvod vašu kariéru?

– Nielenže mal, ale stále mám. Ani jeden most som za sebou nezbúral. Za 17 rokov, koľko pôsobím v Senici, som buď zorganizoval alebo sprostredkoval mnohé obojstranné výmeny speváckych zborov, divadelných súborov, folkloristov, kontakty medzi školami, cirkevné výmeny zborových návštev, niekoľko výstav kovačickej insity… Bola tiež podpísaná dohoda o všestrannej spolupráci medzi Obcou Báč a mestom Senica. Počas občianskej vojny sme v Senici do domácností prijali slovenské deti z Vojvodiny.

A či môj pôvod ovplyvnil moju kariéru? Ak áno, tak skôr pozitívne.

– Čo považujete za svoj najväčší úspech?

– V Senici som zaznamenal slušný kariérny rast. Aj keď neviem, či kariérny rast vždy možno považovať za úspech, niekedy je to skôr obeť.

– Ľutujete niekedy, že ste odišli z Vojvodiny?

– Niežeby mi myšlienky nezalietali, niekedy aj nostalgicky, smerom na juh, ale nemôžem povedať, že ľutujem. Teda neľutujem.

– Čo by sa muselo stať, aby ste sa vrátili?

– Týmto smerom vôbec nerozmýšľam.

– Komu fandíte, keď hrajú Slovensko a Srbsko v nejakom športe?

– Nie som športovo orientovaný, aj keď nemôžem povedať, že si dobrý zápas nepozriem, vtedy ale skôr sledujem kvalitu a férovosť hry, ako by som sa zaťažoval lokálpatriotizmom.

– Blížia sa Vianoce, chcete niečo popriať čitateľom Hlasu ľudu?

– Pokojné a ničím nerušené požehnané sviatky.

Rastislav Boldocký

 

J. PÁNIKOVÁ
J. PÁNIKOVÁ

JASMINA PÁNIKOVÁ (1984) Do redakcie Hlasu ľudu nastúpila v roku 2010, najprv ako externá spolupracovníčka a neskoršie ako novinárka – dopisovateľka. V súčasnosti je zodpovednou redaktorkou mládežníckeho časopisu Vzlet. Predmetom jej záujmu sú sociálne témy, prevažne problematika marginalizovaných skupín ľudí. E-mail: panikova@hl.rs