Asimilácii (ne)možno čeliť

Témou okrúhleho stola predstaviteľov banátskych MOMS-ov, ktorý 13. novembra usporiadali v Zreňanine, bolo Asimilácia a ako jej čeliť. Matičiarov z Bieleho Blata, Aradáča, Vojlovice, Hajdušice, Kovačice, Padiny, Jánošíka a z ústredne v Petrovci pozdravil predseda zreňaninského MOMS Adam Markuš a vyzval ich, aby zabránili tomu, aby sa Slováci v ich prostrediach dostali tam, kde sú dnes zreňaninskí Slováci, kde okrem hŕstky Slovákov, ktorá sa zoskupuje v MOMS a cirkvi, iných akoby v tomto meste ani nebolo.

V čulej diskusii banátski matičiari konštatovali, že medzi Slovákmi, najmä v národnostne zmiešaných prostrediach, je asimilácia skutočne vypuklý problém, čomu je asi na vine príliš nízke národnostné povedomie Slovákov. V súvislosti s tým bolo počuť aj celý rad príkladov, že sa deti, ale aj dospelí Slováci medzi sebou rozprávajú po srbsky, že si rodičia deti zapisujú do srbských tried, že v nacionálne zmiešaných manželstvách sa rodičia Slováci nesnažia svoje dieťa naučiť po slovensky. Bolo však počuť aj konštatácie, že na asimiláciu, čiže celkové zmenšovanie populácie Slovákov v Srbsku vplýva aj nízka natalita na jednej a veľká mortalita na druhej strane, čo sa ďalej negatívne reflektuje na školy tím, že malý počet žiakov vážne ohrozuje slovenské triedy, ale aj samotné školy. Ako príklad vplyvu prostredia a politiky na nacionálne povedomie a tým aj na asimiláciu bol uvedený príklad riaditeľa školy neslováka v prevažne slovenskom prostredí, akým je Kovačica, kde sa čoraz viac detí Slovákov zapisuje do srbských tried. Vyslovená bola mienka, že riaditeľ školy, ktorý nie je Slovák, je ľahostajný voči týmto otázkam a nepodnecuje povedomie u Slovákov. Takéto tvrdenie iní popreli a uviedli príklad škôl v Hajdušici a Aradáči, kde riaditelia, ktorí tiež nie sú Slováci, svojou činnosťou podnecujú pestovanie materinského jazyka. Zároveň konštatovali, že len od rodičov a ich povedomia závisí, či si dieťa zapíšu do slovenskej alebo srbskej triedy. Ako príklad uviedli Jánošík, kde pracuje jedna z mála výlučne slovenských škôl v Srbsku a aj napriek tomu jednotliví rodičia svoje deti zapisujú do srbskej školy v Plandišti a naliehania učiteľov a riaditeľa, aby to nerobili, vonkoncom neakceptujú. V Hajdušici zasa riaditeľ, ktorý je čiernohorskej národnosti, trvá na tom, aby deti so slovenským pôvodom navštevovali hodiny slovenčiny s prvkami národnej kultúry, ale väčšina rodičov tú možnosť rázne odmieta.

Príkladov je zrejme mnoho, avšak účastníkom tejto rozpravy sa nepodarilo odpovedať na otázku, ako negatívnym javom, ktoré podnecujú asimiláciu, čeliť. Síce bolo počuť mienky, že Slovákov všetkých vekových štruktúr treba čím viac zoskupovať, rozprávať sa s nimi po slovensky, poukazovať na prednosti, keď človek ovládne viac jazykov, a keď sa školí v materinskom jazyku, zapájať Slovákov do rôznych aktivít v spolkoch a Matici, písať a hovoriť v médiách o potrebe pestovania národnej identity, usporadúvať rôzne edukačné posedenia… Pritom osobitný dôraz položili na úlohu cirkvi, ktorá na tomto pláne aj v minulosti mnoho urobila. Na druhej strane bolo však počuť aj príliš pesimistické mienky, že proti asimilácii ani nemožno veľmi bojovať, lebo tí, ktorí sú úplne ľahostajní voči svojej materčine a národnej identite, nečítajú slovenské noviny a nesledujú rozhlas a televíziu po slovensky, nechodia do kostola, nie sú zapojení do kultúrno-umeleckých spolkov a Matice, kým tí, ktorým sú materčina a slovenskosť sväté, čelia asimilácii aj bez toho, aby ich niekto na to upozorňoval.

V. Hudec