Atentátnik zasiahol nádej na svitanie
DESAŤ ROKOV PO VRAŽDE PREMIÉRA ZORANA ĐINĐIĆA
V utorok 12. marca 2013 na pravé poludnie v Belehrade odštartoval tradičný (ako toto slovo v danom kontexte znie priam odpudzujúco) Pochod pre Zorana. Štátni činitelia, ale aj početní jednotlivci, radoví občania, niekdajšiemu premiérovi Republiky Srbska Zoranovi Đinđićovi vzdali hold kyticami kvetín či obligátnymi vencami. Niekto pochodoval a/lebo zaniesol kvety na hrobku či na miesto vraždy z presvedčenia a hlbokej úcty, podakto možno a akiste s predbežným úmyslom. Aby bol videný, aby zabodoval.
V stredu 12. marca 2003 číslo 11 týždenníka Hlas ľudu bolo pripravené do tlače, keď približne o jednej popoludní zazvonil redakčný telefón. Zo slúchadla zaznela „nemožná“ správa: zavraždili Zorana Đinđića. Zhrození, omráčení krkavčou zvesťou razom sme zapojili rozhlas a TV; márne. Nikde nič. RTS dokonca vysielala dáky humoristický program… Číslo už-už muselo do tlačiarne… Rozhlas B-92 začal vysielať klasickú hudbu. Zrazu, odvolávajúc sa na zahraničné médiá (Scay News a Reuters), zaznela neželaná správa… Pod prichystaný titulok, Atentát na Đinđića, s knedľou v hrdle, zosmolili sme 10 – 12 riadkov, končiac konštatáciou: „Vláda Republiky Srbska začala mimoriadne zasadnutie krátko po 13. hodine; do 15.00 (…) sa ani vláda RS, ani polícia nevyjadrili o atentáte.“ V ovzduší konfúzie, kým z rotačky vychádzalo číslo 11, tŕpli sme (čo ak sme zverejnili dezinformáciu) a zároveň sa nádejali (že spomenutá správa predsa nezodpovedá pravde). Až o 15.45 sa, konečne, ozvali vládni činitelia, oznámením, ktorým potvrdili to, čo už „všetci vedeli, ibaže málokto bol ochotný uveriť“. Premiér je mŕtvy… Podvečer vyhlásili stanné právo a vo večernom TV denníku RTS zverejnili zatykač s portrétmi príslušníkov tzv. zemunského klanu, obvinených z vraždy…
Všetko, čo nasledovalo, i to, čo sme vyššie spomenuli, je dávno a pomerne dobre známe.
Hrozné ale je, že dodnes nie je známa, a nie sú ani výhľady na skorú odpoveď na otázku, kto Zorana Đinđića odsúdil na odstrel. Vari si muž, ktorý celý svoj umný potenciál vsadil na naplnenie vlastnej vízie o modernej, podľa európskych štandardov usporiadanej spoločnosti a štáte zaslúžil násilnú smrť?
Atentátnik zavraždil nielen Zorana Đinđića, štátnika, syna, manžela, otca dvoch detí, brata, priateľa… Priam smrteľne zasiahol i nádeje občianskej časti populácie Srbska, že v tejto krajine, po zvrhnutí Miloševićovho režimu konečne svitnú lepšie časy. Srbsko sa akosi celé desaťročie točí do kruhu, zmietajúc sa ako červík na prudkom slnečnom svetle. Keď už nikto neútočí naň zvonku, musí viesť a vedie vnútorné vojny. Pravica sa perie s ľavicou, protivníci korupcie sa tlčú s jej milovníkmi, nacionalisti zápasia s globalistami, republika preťahuje lano so zvyšnou pokrajinou… Zatiaľ čo sa jedni dožadujú postaviť pamätník Zoranovi Đinđićovi, iní (SNP Naši) lepia plagáty na všetky strany sveta a k podobizni zavraždeného premiéra pridali text: Zahraničný agent! Nie štátny hrdina. Bez konzekvencií. Žeby to bola demokracia na spôsob niekdajších jej odporcov, ktorí medzičasom uchopili moc?
Z hlbokej priepasti našincom tak vlastného zabúdania doliehajú slová muža, ktorý ovládal nemecký a anglický jazyk, bol jedným zo zakladateľov Demokratickej strany, primátorom Belehradu, laureát významnej nemeckej ceny Bambi za rok 2000 v oblasti politiky, ktorého americký týždenník The Times roku 1999 zaradil medzi 14 popredných európskych politikov tretieho milénia, z poslednej jeho tlačovky: „Pozerajte sa do budúcnosti. Tam sa stretneme… vy a ja…“
Márne. Hluchí sme a slepí… Tak dobre je podriemkavať v zátiší, v „bezpečí“…
Juraj Bartoš
