Baníci odchádzajú robiť inam

Za osem prvých mesiacov tohto roku v Aleksinackých uhoľných baniach vydolovali 50 742 ton vysokokvalitného hnedého uhlia, čo je len o tisícpäťsto ton menej, ako sa bolo plánovalo. Je to najlepší výsledok  za posledných päť rokov. Avšak dosiahol sa za veľmi nepriaznivých podmienok. Tento kolektív upozorňuje, že ak sa tieto nezlepšia treba rátať s pokleskom výroby.

O aké problémy ide?

Predovšetkým o nedostatok robotníkov, teda baníkov, ktorí už dlhší čas opúšťajú kolektív. Od začiatku roka Aleksinacké uhoľné bane opustilo 104 baníkov a začiatkom septembra len v jednom dni z tohto kolektívu odišli až tridsiati baníci. Baníci odchádzajú preto, že sa v Aleksinackých uhľokopoch robí viac a zarobí menej ako inde. Aby sa mohol splniť plán, robí sa aj v sobotu. Od začiatku roka do konca augusta aleksinackí baníci nemali voľnú ani jedinú sobotu. A sústavne volajú na pomoc aj penzionovaných baníkov. Na druhej strane pracovníkov v réžii je nielen nadostač, ale ako ukázali analýzy i nadbytok. Avšak v uhoľných baniach nie je také jednoduché urobiť inakšie zadelenie prác, lebo robota v samotnej uhoľnej bani si vyžaduje nielen veľké fyzické vypätie, ale i zodpovedajúce odborné uschopnenie. V opačnom prípade sa ohrozujú životy všetkých tých, čo robia pod zemou.

Nízke osobné dôchodky sú druhou závažnou príčinou, pre ktorú baníci z Aleksinca odchádzajú za prácou inam.

Napriek všetkému v tomto kolektíve veria, že sa im do konca roka predsa podarí vydolovať súhrnne 81-tisíc ton uhlia. Keď však ide o realizáciu rozvojového programu, podľa ktorého by Aleksinacké uhoľné bane od roku 1990 mali ročne vydolovať 180-tisíc ton uhlia, potrebné je aby sa vedľa finančných záležitostí (na zveľadenie uhoľných baní nateraz zabezpečili päť miliard dinárov a podnikajú sa kroky , aby sa našli aj ďalšie chýbajúce peniaze) upravili aj niektoré vzťahy v spoločnosti vplývajúce na (ne)náladu baníkov.

Baníci sa predovšetkým opytujú, kedy sa vzťahy upravia tak, aby baníctvo v sústave energetiky nebolo viacej v podriadenom položení, najmä v porovnaní s elektrohospodárstvom. Mýli ich aj to, že naša krajina v tomto roku doviezla 300-tisíc ton uhlia za trikrát väčšie ceny, aké sa platia za domáce uhlie. Odsudzujú i to, že sme len v prvom polroku bežného roka doviezli o milión ton nafty nad plán. Aleksinackí baníci síce neštrajkovali, ale na zhromaždeniach pracujúcich sa dožadovali ráznych opatrení zameraných na prekonanie nahromadených problémov. Vedľa už spomenutých otázok už dlhšiu dobu nastoľujú problém inflácie a nízkych osobných dôchodkov. – Ozaj, či je normálne, aby sme celý mesiac robili len za chlieb, – opytujú sa aleksinackí baníci. A netreba im zazlievať, keď sú rozhorčení i preto, že už roky nedostávajú regres na dovolenku, pokým ho pravidelne dostávajú mnohí tí, čo žijú aj z príspevkov baníkov.

Predseda Výboru syndikátov energetiky Srbska Masar Cana, ktorý prednedávnom navštívil Aleksinacké uhoľné bane, vyzdvihol, že sa aj iné bane na podzemné dolovanie uhlia v Srbsku – a aj inde – nachádzajú v ťažkom položení. K zlepšeniu situácie v tejto výrobnej oblasti bezpochyby musia prispieť aj niektoré opatrenia širšieho spoločensko-politického zväzku, ale predsa riešenia zamerané na prekonanie krízovej situácie musí hľadať vo vlastnom prostredí ten-ktorý kolektív. Keď ide o uhoľné bane a rozvojové programy v tejto oblasti, treba sa spoločne dohovárať o investíciach a potom spoločnými silami vchádzať do tých programov, ktoré majú najväčšiu perspektívu. Pritom vzťahy treba upraviť tak, aby sa spoločne znášalo riziko, ale aby aj zisk z takého spoločného podnikania bol spoločný.

(Výber z Hlasu ľudu číslo 41,

ktoré vyšlo 10. októbra 1987

v Novom Sade)

vo výbere Kataríny Gažovej