Bola raz inakšia krajina

VÝSTAVY

Človek ani nemusí mať priveľa rokov, aby si spomenul, aké časy žil pred čosi viac ako dvoma, tromi, štyrmi… desaťročiami. V dobe, keď mnohého súčasného a moderného buď nebolo, alebo bolo podstatne menej než dnes, no zato bolo viac pokoja a peňazí, menej stresu, viac cestovania, ale i obmedzení. Porovnávať možno, spomínať ešte viac. Zvlášť ak človeka k tomu naštartuje jedinečná výstava, ktorá už pár týždňov prebieha na prízemí, prvom a druhom podlaží niekdajšieho Obchodného domu Belehrad v strede Belehradu.

Tak ako aj každý rok, i každá životná etapa je čímsi špecifická: spôsobom života, zvykmi, produktmi, osobnosťami, ktoré jej dominovali. To diktovalo i zameranie expozícií, vystavených diel a záberov, znázorňujúcich spôsob vtedajšieho žitia. Čo sme obliekali, aké nám boli topánky a trampky, kam sme chodili, ktoré filmy boli populárne, akú hudbu sme počúvali, čo čítali? Odpovede na toto poskytujú tematické celky, ktorých je takmer dvadsať, kým sú exponátov a fotiek stovky. Je medzi nimi i červený stánok na vchode, v ktorom sa kedysi predávalo najpopulárnejšie študentské a robotnícke rýchle jedlo: párky s riedkou horčicou v žemli. Je tam aj populárna motorka Tomos, auto Fiat 1300 či nemecký chrobák, aj celá obývačka, noviny od Borby po Rilindju, aj šatník plný dobového odevu, aj zábery športovcov, na ktorých sme boli hrdí: Radivoja Koraća, Bojana Križaja, Mateho Parlova, Matiju Ljubeka, basketbalovej a hádzanárskej reprezentácie.

Zvlášť druhý polčas uvedeného obdobia, roky sedemdesiate a osemdesiate, boli hojné a pestré. Ich konštantou boli niektoré zvyky, mnohým dnes nepredstaviteľné. Napríklad ten, že obyčajný človek stával ráno po piatej, (lebo pracoval od šiestej do druhej), aby si po vylieznutí z postele zuby umyl domácou pastou. Muž po holení použil vodu Pitralon v byte, ktorý voňal na teplé mlieko. Do roboty sa viezol často Fiatkou 750, ktorú si kúpil na splátky, vo chvíľach voľna rád listoval záhrebský dvojtýždenník Start, pozeral v telke kvízy, ktoré moderovali Mića Orlović a Oliver Mlakar, z hudby sa mu páčili Mile Jojpur, Siluete, Crveni koralji, Indeksi, Zlatni dečaci, Prljavo kazalište, Ivo Robić… To, čo nedokázal zo šatstva objaviť a kúpiť v domácich obchodoch, chodieval si kúpiť do Terstu. Mladí na dovolenky odchádzali so stanmi a s pár dinárov vo vrecku. Kto nešiel na dovolenku, chodieval na pracovné akcie, alebo do cudziny. Samozrejme, s červeným cestovným pasom, ktorý na čiernom trhu dosahoval priam neuveriteľnú cenu 10 000 dolárov, a mohlo sa s ním všade, okrem Grécka a Albánska. V móde sme rôznymi spôsobmi dokázali držať krok so svetom. Takmer všetci (sme) sa tešili štátnym sviatkom a dňom voľna.

– Výstava Nech žije život ako oslava života vôbec, alebo života niekdajšieho? – znela otázka položená Tanji Kovačovej zo skupiny Živeo život, zároveň členke Organizačného výboru poverenej vzťahmi s médiami.

– V prvom pláne ide o oslavu pekného života. Hybnou silou akcie sú nápady, návrhy a skutky troch autorov, ktorí dokázali zoskupiť vôkol seba početných spolupracovníkov, ktorí sa osobitne zaoberali jednotlivými tematickými celkami. Tieto zasahujú bezmála všetky segmenty uplynulého žitia.

– Čo by ste označili za špecifickosť podujatia?

– Najmä to, že je upriamené na znázornenie a priblíženie života tzv. bežného smrteľníka v období štyroch desaťročí: od toho, ako býval, cestoval, čím sa rekreoval, po to, čo a kto ho nadchýnal. Jednou z ideí usporiadateľov bolo, že nainštalujú výstavu niekdajších chutí a takmer všetkých iných zmyslov. Tak na druhom poschodí možno pocítiť vôňu bulharskej ruže a iných voňaviek, na prvom si vypočuť niekdajšie hity, alebo si sadnúť do sedadiel autobusa či lietadla a cestovať v spomienkach a v čase. Alebo si na prízemí v starom kine z rokov šesťdesiatych možno pozrieť niektorý vtedajší domáci kasový trhák, obľúbené televízne vysielania či detský program. Zvlášť nás potešilo, že nám režisér Veljko Bulajić poskytol svoj plagát filmu Bitka na Neretve, ktorého autorom je Picasso. Takýto koncept výstavy je vlastne nóvum i v svetových reláciách, lebo ho nikto doteraz v takom rozsahu neuplatňoval.

– Ľudia, v hlavách ktorých sa všetko to zrodilo, si istotne zaslúžia, aby boli spomenutí…

– Ide najmä o troch autorov. Aleksa Milivojević je majiteľ galérie, takže sa najviac zaoberal ideou a samotnou expozíciou. Uroš Radulović je historik, ktorý veľa toho skúmal, šprtal sa v archívoch, objavoval zaujímavé údaje a exponáty pre výstavu, kým je tretí, Živko Maletković starší od nich dvoch a vlastne osobnosťou, ktorá žila toto obdobie a má veľa spomienok naň.

Rozprávame sa i o tom, že je povaha výstavy interaktívna a jej ústrednou postavou návštevník, ktorý má jedinečnú možnosť obdobie štyroch desaťročí zažiť všetkými zmyslami, prostredníctvom osobitných exponátov, scénografií, inštalácií, audio, video a 3D projekcií.

Až dve tisíce návštevníkov na otvorení a stovky, ktorí dennodenne navštevujú podujatie, svedčia, že sa plne osvedčilo už na štarte. Preto je dlhá súpiska múzeí, knižníc, firiem, agentúr, redakcií, turistických organizácií a iných, ktoré ho podporujú. A dobre je, že ten špecifický časový príbeh nie je uzatvorenou kapitolou, ale bude mať i pokračovanie. Po letnej prestávke, od 20. septembra do konca roka, milovníci ság o peknom živote si budú môcť pripomenúť i niektoré iné jeho aspekty: napríklad príbeh o Terste, alebo príbehy o našich filmových festivaloch, alebo príbeh o hospodárstve…

Sú mnohé podoby a prejavy ex-Yu epochy. Tá hlboko zahrala na strune osudu mnohým z nás, takže je preto i návštevníkov akcie toľko. Bola raz jedna krajina: inakšia, inšia či iná, s mnohými vecami, pre ktoré sa bežný človek mohol cítiť spokojným, ak nie aj šťastným. Viaceré z nich nám pripomenula multimediálna a interaktívna výstava, ktorá svojim nostalgickým zámerom a obsahom umožnila pekným spomienkam vyplávať na povrch. Tých iných beztak máme dosť aj dnes. Lebo sme už dávno, bežne či trpko, skúšaní okolnosťami času: raz lepšieho, inokedy horšieho…

Oto Filip