Bytie ako horizont

Umieračik minulý víkend znovu bol príliš hlasný v našej slovenskej verejnosti. Tentoraz sme však nekopali metaforickú rakvu slovenskému spoločenstvu, národnosti, identite, ktorá sa prehlbuje v dôsledku politických hier o trón menšinovej kultúrnej samosprávy. Začiatkom týždňa sme na večnú cestu vyprevadili dvoch významných spoločenských dejateľov, ktorí svojou osvetovou a akademickou prácou nezištne prispeli k rozvoju slovenskej komunity nielen na týchto krážoch, ale aj širšie.

Smútok doľahol na mnohých z nás. Donútil nás zastaviť sa na okamih, dva, tri. Pouvažovať nad zmyslom života – a smrti. O čom teda je ten náš život? Keby sme hovorili slovníkom nemeckého filozofa existencialistu Karla Jaspersa, o živote a bytí by sme hovorili ako o horizonte, ku ktorému sa môžeme približovať, ale ten sa vždy od nás vzdiali. Život je ušitý z množstva situácií. Aj z takých, ktoré možno označiť za hraničné situácie, ako je smrť, utrpenie, náhoda.

Pokračujúc v jasperovskom ponímaní existencie, prichádzame k názoru, že práve v hraničných situáciách človek stroskotá, čo mu ukáže cestu k pravej realizácii existencie, k svojej autenticite – ako byť sám sebou. Osobnosti, o ktoré naše spoločenstvo vo fyzickom zmysle prišlo, určite vedeli, ako na to: na život, na vedu, na školstvo. Ako na udržanie osobnej integrity a ako človek má byť sám sebou. To, okrem iného, zanechali do vienka našim budúcim pokoleniam, čím sa natrvalo vryli do spomienok a národnej pamäti.

Život je kategória, ktorú nemožno uzavrieť, nemožno chytiť, ale ktorá by nám nesmela unikať. Svoj vlastný život by sme mali držať v hrsti aj rozumove, lebo ľudský život sa skladá z mnohých situácií, ktoré prežívame, zapríčiníme alebo riešime. Podobne ako si, zdá sa – bez rozumu v hrsti – zapríčinil „situáciu“ minister obrany Bratislav Gašić, keď sa s nádychom sexizmu verejne prihovoril novinárke B92. On a jemu podobní už dávnejšie zapríčiňujú „situáciu“ v médiách vcelku, ktorá speje k umŕtveniu názorovej plurality a k bulvarizácii. A to, čo vidíme v médiách, je iba zrkadlom našej súčasnej spoločenskej situácie.

Každý z nás, aj politici, aj médiá, aj my iba-občania tejto krajiny a planéty si na jeden alebo druhý spôsob vlastnými skutkami privodíme situácie, z ktorých najčastejšie existuje východisko. Ide iba o to, či je východisko priaznivé alebo nepriaznivé pre nás a pre iných. Keď sa však naň dívame ako na zatvorené dvere, pred ktorými sa otvára nové okno ako nový horizont, striedanie konca a začiatku, smrti a života, uchopené ako filozofická definícia našich pozemských dní môže byť odrazovým mostíkom pre menej boľavé vyrovnanie sa so stratou blízkeho človeka.

Zdá sa však, že takéto chápanie zmyslu existencie nemožno uplatniť na náznaky pomalého odumierania zotrvačných síl nášho národnostného spoločenstva…

Vladimíra Dorčová-Valtnerová