Cestovanie v čase bolesti

         Kedysi a potom. Časy predvojnové a vojnové. Život všedný, tragicky neúprosne vystriedaný týraním a masovými popravami v koncentračných táboroch. Hromady bolesti na tak malom priestore. Desiatky podobných asociácií spôsobuje návšteva výstavy Portréty a spomienky, ktorá od 19. februára do 15. marca prebiehala v Múzeu Vojvodiny v Novom Sade. Stadiaľ jej púť pokračovala do Subotice. Ďalšími dejiskami sa stanú Zreňanin, Šabac, Belehrad…

  Takmer dvadsať panelov s približne tisíc fotografií členov židovského spoločenstva pred holokaustom, z ktorých každá rozpráva vlastný smutný príbeh. Ďalšie snímky a vysvetlivky na obrovskom stole uprostred výstavného priestoru. Do tretice i škatuľky s inými snímkami a rozhovormi s členmi rodín a pozostalými, ktoré vznikli počas viac než ročného pátrania po fotografiách a iných údajoch z čias predvojnových. Iniciátorom bol Zväz židovských obcí Srbska, cieľom vznik digitálnej bázy snímok Židov pred holokaustom.

Snímky, ako aj spoločenstvo, ktoré prežilo hromadné ničenie, je len časťou toho, čo kedysi existovalo. Sú na nich ľudia, ktorí sa, kedysi ako aj iní, tešili, prechádzali, rozprávali, slovom žili plnými dúškami. Ibaže ich od iných rovesníkov líši to, že sa o niekoľko rokov vinou nacistických vrahov  stali najprv číslami, onedlho aj ich obeťami. Podľa niektorých údajov židovské spoločenstvo pred holokaustom počítalo v Srbsku okolo 35 000 osôb, v Kráľovstve Juhoslávii pred začiatkom vojny 69 984. Vojnu prežilo len niekoľko tisíc z nich. Tak v Belehrade pred vojnou bolo 11 800, aby sa oslobodenia dožilo len približne 2 200 Židov. V Zreňanine ich z 1 300 zostalo len 92. Čo iné miesto, to iné tragické ukazovatele.

Je viac príčin, prečo je dobre, že takáto výstava uzrela svetlo sveta. V prvom rade kvôli tomu, aby sa nezabudlo. V druhom preto, aby sa z nej i poučilo. V treťom, aby sme viac vedeli jedni o druhých: o zvykoch, kultúre, tradíciách… Vo štvrtom kvôli uvedomeniu, že zločiny nestarnú. V piatom pre konfuciovský poznatok, že najväčší úspech človeka nie je v tom, že nepadne, ale v tom, že vždy opäť vstane. V šiestom…

                                                                                                                                                               Oto Filip