Krása – (ženský) klam a mam?

Znova je tu jar, prílev životnej miazgy, očarenie peknotou. Krása prišla! (Tak znie v preklade meno egyptskej kráľovnej Nefretete.) O zvodoch krásy sa vedelo odjakživa, zrejme už rajské jablko muselo byť dokonalé. Dionýzios Areopagites, žiak sv. Pavla a prvý aténsky biskup, ju zbožštil: „Boh je krása.“
Erazmus Rotterdamský ju v Chvále bláznovstva prisúdil ženskému pokoleniu, ženy „majú výsadu krásy, ktorú si ony samy právom cenia nadovšetko na svete a pomocou nej tyranizujú aj svojich tyranov“. Krása je ako zbraň, ktorú šikovná žena obratne využíva, ako o tom svedčia stáročné divadelné hry či najmodernejšie filmy, nespočetné poetické veľdiela – kráse celý svet sa korí.
Krása však nie je len pastva pre oči. Už Sokrates učil, že nemôže byť bezduchá, naopak, mala by sa spájať s duchovnom. Podobnú požiadavku vyslovil aj Giordano Bruno a mnohí ďalší. Osvietenec Denis Diderot spájal krásu s užitočnosťou. Uznáva, že „les je pekný, krásne sú skaly i kvapky vody, ktoré slnečné lúče menia na oslepujúce diamanty“, no na očarujúcom pozadí sa pasú užitočné zvieratá, kravičky či ovečky. Diderot vidí zásah vyššej moci v tom, že jeho hrdina neodolá peknej žene a dobrému vínu – „tak to bolo dané zhora jemu, vám, čitateľ, mne i mnohým iným“.
Zaujímavé teórie sa týkajú kategórie vznešenosti. Obdivujeme vznešenosť labute na vodnej hladine, vznešenosť umenia. Ak je reč o umení, aj Diderot mení nároky. Už nie je prekrásne to, čo je užitočné, ani to, čo je pravdivé, dokonca ani to, čo je mravné! Krása v umení je zrejme takisto daná zhora, nezodpovedá realite, preduchovnené obrazy krásnych žien, ako ich v postavách olympských bohýň, madon či svätíc zachytili najoceňovanejší svetoví maliari a sochári (Raffael, Poussin…), je len výmyslom, predstavou, snom talentovaných umelcov, vraj také dokonalé bytosti v skutočnosti nikdy po zemi nechodili!
Aj literatúra zaznamenala nemálo príkladov obdivu k ženskej kráse – Tristan a Izolda, Danteho Beatrice, Sládkovičova Marína… Známy je Dostojevského povzdych: „Krása spasí svet.“ V Besoch zasa čítame: „Škaredosť zabíja.“ O obdive k ženám by mohlo hovoriť aj najkrajšie Shakespearovo dielo, vrcholne poetické Sonety, keby sa nešepkalo, že mali aj úžitkový cieľ – majster ich údajne nevenoval dáme svojho srdca, ale mecenášovi, ktorý podporoval jeho divadlo. Vďačné venovania boli v literatúre časté – napríklad náš Karol Štúr nezištne, na zvečnenie pamiatky, venoval zbierku básní cirkevnému nadriadenému, superintendentovi a národovcovi Jozeffymu. Bola to užitočná móda, našťastie sa dodnes udržala, mecenášov potrebujeme.
Užitočnosť – hoci bez ohľadu na pravdu, ba aj na morálku – dnes prevláda nielen v úžitkovom umení. Každodenný život dostal umelecký šmrnc; človek musí byť umelec, aby vyžil z mizerného platu či ešte mizernejšieho dôchodku. Vrcholnú umeleckú úroveň však odjakživa dosahujú ženy. Umelé riasy, umelý rumenec na lícach, umelo vyplnené pery, silikóny… Estetické operácie tváre i postavy, odstraňovanie vrások i tukových vankúšikov, takých oceňovaných v časoch, keď sa nosili kroje s vypchávkami pod spodnicou – patrilo sa, aby žena mala výrazné boky, o krinolíne ani nehovoriac. Dnes je v móde chlapčenský typ postavy v priliehavých džínsoch… V láske je klam prípustný, veď, ako píše Erazmus, „aj sám veľký otec bohov a kráľ ľudí Zeus, pred ktorým sa triasol celý Olymp, si musí nasadiť masku, ak sa mu žiada robiť to, čo robieva tak často, totiž deti“.
V moderných časoch sa ženská krása mení na tovar, pekne vynáša – privábi bohatého milenca, zabezpečí kariérny postup, dláždi cestu k úspechu. Dnes je všetko tovar! Česť, uznávaná a oceňovaná v minulosti (rytierske turnaje na obranu cti krásnej panej), je dnes na smiech, čisté donkichotstvo. Klam sa stal novodobým božstvom, schopnosť klamať prináša úspechy v súkromných poľovačkách a, pravdaže, najmä v politike.
Osobitne sa cení v obchode, na svetových burzách. Nie div, že sa nájdu kritici prevládajúcej morálky na Wall Street, ktorá vraj hlása: „Ak chceš byť dobrý, buď dobrý v klamstve, potom budeš dobrý vo všetkom.“ Krása sa dá vyrobiť, možno ju kúpiť, a ak nás ohúri kráska na červenom koberci slávy, možno v podvedomí zabliká otázka: Je to ešte vôbec žena? Čo ak má pravdu Stanislaw Jerzy Lec, keď upozorňuje: „Nie všetko, čo trčí nad vodou, je labuť!“

VIERA ŠVENKOVÁ (1937), prozaička, prekladateľka, publicistka, vydala 16 kníh, poviedky boli preložené do desiatich jazykov, na ich námety vznikli dva televízne filmy (Steny a Prstienky z kukučiny), je zastúpená v mnohých domácich i zahraničných antológiách. Vydala na desiatky prozaických diel a medzi nimi: Tatranské romance (2005), Keď sa ženy odhalia (2007), Rozmarné sebalásky (2010) a zatiaľ poslednú Hory na dosah (2014). Autorka svoju prózu tematicky ukotvuje v rodnom podtatranskom kraji, protagonistkami jej príbehov sú zväčša ženy, ktoré sa pokúšajú zvládať zložité citové problémy v čoraz bezcitnejšom svete. V knihe Rýchlokurz sebaobrany (2001, 2012, 2013) zhrnula filozoficky a politicky orientované minieseje. Venuje sa aj tvorbe pre deti. Za svoju tvorbu získala viaceré ocenenia a medzi nimi je i Prémia Literárneho fondu za rok 2006 za prózu Listy vo vetre.

                                                                                 Viera Švenková