Krása – (ženský) klam a mam?

Znova je tu jar, prílev životnej miazgy, očarenie peknotou. Krása prišla! (Tak znie v preklade meno egyptskej kráľovnej Nefretete.) O zvodoch krásy sa vedelo odjakživa, zrejme už rajské jablko muselo byť dokonalé. Dionýzios Areopagites, žiak sv. Pavla a prvý aténsky biskup, ju zbožštil: „Boh je krása.“
Erazmus Rotterdamský ju v Chvále bláznovstva prisúdil ženskému pokoleniu, ženy „majú výsadu krásy, ktorú si ony samy právom cenia nadovšetko na svete a pomocou nej tyranizujú aj svojich tyranov“. Krása je ako zbraň, ktorú šikovná žena obratne využíva, ako o tom svedčia stáročné divadelné hry či najmodernejšie filmy, nespočetné poetické veľdiela – kráse celý svet sa korí.
Krása však nie je len pastva pre oči. Už Sokrates učil, že nemôže byť bezduchá, naopak, mala by sa spájať s duchovnom. Podobnú požiadavku vyslovil aj Giordano Bruno a mnohí ďalší. Osvietenec Denis Diderot spájal krásu s užitočnosťou. Uznáva, že „les je pekný, krásne sú skaly i kvapky vody, ktoré slnečné lúče menia na oslepujúce diamanty“, no na očarujúcom pozadí sa pasú užitočné zvieratá, kravičky či ovečky. Diderot vidí zásah vyššej moci v tom, že jeho hrdina neodolá peknej žene a dobrému vínu – „tak to bolo dané zhora jemu, vám, čitateľ, mne i mnohým iným“.
Zaujímavé teórie sa týkajú kategórie vznešenosti. Obdivujeme vznešenosť labute na vodnej hladine, vznešenosť umenia. Ak je reč o umení, aj Diderot mení nároky. Už nie je prekrásne to, čo je užitočné, ani to, čo je pravdivé, dokonca ani to, čo je mravné! Krása v umení je zrejme takisto daná zhora, nezodpovedá realite, preduchovnené obrazy krásnych žien, ako ich v postavách olympských bohýň, madon či svätíc zachytili najoceňovanejší svetoví maliari a sochári (Raffael, Poussin…), je len výmyslom, predstavou, snom talentovaných umelcov, vraj také dokonalé bytosti v skutočnosti nikdy po zemi nechodili!
Aj literatúra zaznamenala nemálo príkladov obdivu k ženskej kráse – Tristan a Izolda, Danteho Beatrice, Sládkovičova Marína… Známy je Dostojevského povzdych: „Krása spasí svet.“ V Besoch zasa čítame: „Škaredosť zabíja.“ O obdive k ženám by mohlo hovoriť aj najkrajšie Shakespearovo dielo, vrcholne poetické Sonety, keby sa nešepkalo, že mali aj úžitkový cieľ – majster ich údajne nevenoval dáme svojho srdca, ale mecenášovi, ktorý podporoval jeho divadlo. Vďačné venovania boli v literatúre časté – napríklad náš Karol Štúr nezištne, na zvečnenie pamiatky, venoval zbierku básní cirkevnému nadriadenému, superintendentovi a národovcovi Jozeffymu. Bola to užitočná móda, našťastie sa dodnes udržala, mecenášov potrebujeme.
Užitočnosť – hoci bez ohľadu na pravdu, ba aj na morálku – dnes prevláda nielen v úžitkovom umení. Každodenný život dostal umelecký šmrnc; človek musí byť umelec, aby vyžil z mizerného platu či ešte mizernejšieho dôchodku. Vrcholnú umeleckú úroveň však odjakživa dosahujú ženy. Umelé riasy, umelý rumenec na lícach, umelo vyplnené pery, silikóny… Estetické operácie tváre i postavy, odstraňovanie vrások i tukových vankúšikov, takých oceňovaných v časoch, keď sa nosili kroje s vypchávkami pod spodnicou – patrilo sa, aby žena mala výrazné boky, o krinolíne ani nehovoriac. Dnes je v móde chlapčenský typ postavy v priliehavých džínsoch… V láske je klam prípustný, veď, ako píše Erazmus, „aj sám veľký otec bohov a kráľ ľudí Zeus, pred ktorým sa triasol celý Olymp, si musí nasadiť masku, ak sa mu žiada robiť to, čo robieva tak často, totiž deti“.
V moderných časoch sa ženská krása mení na tovar, pekne vynáša – privábi bohatého milenca, zabezpečí kariérny postup, dláždi cestu k úspechu. Dnes je všetko tovar! Česť, uznávaná a oceňovaná v minulosti (rytierske turnaje na obranu cti krásnej panej), je dnes na smiech, čisté donkichotstvo. Klam sa stal novodobým božstvom, schopnosť klamať prináša úspechy v súkromných poľovačkách a, pravdaže, najmä v politike.
Osobitne sa cení v obchode, na svetových burzách. Nie div, že sa nájdu kritici prevládajúcej morálky na Wall Street, ktorá vraj hlása: „Ak chceš byť dobrý, buď dobrý v klamstve, potom budeš dobrý vo všetkom.“ Krása sa dá vyrobiť, možno ju kúpiť, a ak nás ohúri kráska na červenom koberci slávy, možno v podvedomí zabliká otázka: Je to ešte vôbec žena? Čo ak má pravdu Stanislaw Jerzy Lec, keď upozorňuje: „Nie všetko, čo trčí nad vodou, je labuť!“

Foto: Peter Procházka

VIERA ŠVENKOVÁ (1937), prozaička, prekladateľka, publicistka, vydala 16 kníh, poviedky boli preložené do desiatich jazykov, na ich námety vznikli dva televízne filmy (Steny a Prstienky z kukučiny), je zastúpená v mnohých domácich i zahraničných antológiách. Vydala na desiatky prozaických diel a medzi nimi: Tatranské romance (2005), Keď sa ženy odhalia (2007), Rozmarné sebalásky (2010) a zatiaľ poslednú Hory na dosah (2014). Autorka svoju prózu tematicky ukotvuje v rodnom podtatranskom kraji, protagonistkami jej príbehov sú zväčša ženy, ktoré sa pokúšajú zvládať zložité citové problémy v čoraz bezcitnejšom svete. V knihe Rýchlokurz sebaobrany (2001, 2012, 2013) zhrnula filozoficky a politicky orientované minieseje. Venuje sa aj tvorbe pre deti. Za svoju tvorbu získala viaceré ocenenia a medzi nimi je i Prémia Literárneho fondu za rok 2006 za prózu Listy vo vetre.

                                                                                 Viera Švenková