Čím viac krížov na chrbte, tým ťažšie nohám

Planéta Zem, prirodzene, starne. Paralelne s ňou – čo celkom prirodzené azda ani nie je – starne i jej obyvateľstvo. Jednak preto, že klesá prirodzený prírastok, jednak z toho dôvodu, že sa predlžuje životný vek ľudí. Odborníci na demografiu Spojených národov predvídajú, že do roku 2050, prvýkrát v dejinách ľudstva, počet starých ľudí vo svete prevýši počet mladých. Naša krajina na tejto neveselej ceste má temer vývodiace postavenie. Na začiatku 21. storočia je Srbsko podľa priemerného veku obyvateľstva (41,6 rokov) jedna z najstarších krajín vo svete.

Podľa posledného sčítania obyvateľstva roku 2011, občanov vo veku 65 rokov a starších je už teraz 16,8 percenta. Ich počet sa zvyšuje enormne, takže vraj do roku 2030 ich bude aspoň 22 %, čiže každý piaty občan bude mať 65 alebo viacej rokov. Nie je vylúčené, že za predpokladu terajšej progresie, navrávajú výsledky analýz Republikového ústavu pre štatistiku, roku 2041 sa v Srbsku zvýši priemerný vek na 46,5 rokov, pričom percento ľudí vo veku 65 a viac rokov stúpne na 25,2 a percento osôb nad 80 rokov sa zdvojnásobí, teda z terajších 3,5 si švihne na 7,8 %.

Mladosť – radosť; staroba – žalosť (choroba)

Na jednej strane je prirodzené úsilie o predĺženie ľudského veku, na druhej strane táto okolnosť nesie sebou výzvy, ktoré vôbec nie je jednoduché riešiť. Hoci sa (aj) u nás postupne posúva veková hranica pre odchod do dôchodku, s ohľadom na vysoký počet nezamestnaných, zvyšovanie počtu starých ľudí sa na pláne beztak dávno narušenej ekonomickej rovnováhy v krajine javí ako hotová ekonomická bomba s neznámou dobou výbuchu.

Na najstaršiu populáciu číhajú scylly a charybdy zo všetkých strán. Predovšetkým ju gniavi sociálne ohrozenie, chudoba, potom tiež indiferentný postoj spoločnosti, ktorá pre nich nevytvára adekvátne podmienky. Osobitný problém, povedali by sme taktiež sa vyhrocujúci, je nevraživý vzťah mladých ľudí voči starým súkmeňovcom, ktorý nadobúda čoraz surovejšie formy (smerujúce od verbálneho a fyzického týrania po znevažujúci ignorantský vzťah). Podľa istých výskumov, mladí v starých vidia prekážku na zvýšenie kvality ich vlastného života. Hoci práveže najstarší občania často doplňujú rozpočet mladších.

Mimochodom, penzie drvivej väčšine dôchodcov umožňujú existenciu na tenkej nitke. Pravdaže, veľké percento (aj) starých ľudí nemá žiadne príjmy. Prirodzene, pri hmotnom úpadku klesá o. i. aj starostlivosť o zdravie. Štatistické údaje nasvedčujú, že v Srbsku roku 2012 každá druhá osoba vo veku 65 rokov a starší, bola hospitalizovaná v dôsledku ochorení srdca a krvných ciev a každá tretia osoba následne niektorého malígneho ochorenia alebo ochorenia kosťovo-svalovej sústavy a spojivových tkanív. Ľudia často nemajú peňazí ani na obstaranie najnevyhnutnejších liekov ba ani na základné potraviny. S pribúdajúcimi krížikmi na chrbte sa len potvrdzuje ľudová múdrosť: Mladosť radosť – staroba choroba… Hoci je pravda, že aj mladosť má čoraz menej argumentov na patriacu jej radosť. Už aj preto by mladí ľudia museli mať na zreteli inú ľudovú sentenciu (pozri medzititulok).

NEPOSMIEVAJ SA STARÉMU, I TY BUDEŠ STARÝ.

Srbsko roku 2006 síce prijalo Národnú stratégiu o starnutí, tiež na desiatky strategických dokumentov, ktoré by oblasť starostlivosti o starých ľudí mali regulovať v ich prospech. Lenže kvalita života najstaršej populácie sa neposunula smerom hore; skôr sa uberá v protismere. “Aktivity na zveľadení zdravia a preventívy chorôb a nehôd starých treba uplatňovať počas celého roka, organizovane, predovšetkým na úrovni lokálneho spoločenstva. Majú sa zameriavať na zapájanie starých osôb do všetkých foriem rozhodovania o ich chorobe a budúcej starostlivosti o ich zdravie…” Citované postrehy v článku denníka Blic (30. 9. 2013) sú, pravdaže, správne, ibaže je v tom furt povestné nešťastné “ibaže…”

Lokálne samosprávy sa totiž už celé desaťročia, viac neúspešne než úspešne, zamestnávajú problémami rôzneho druhu, pričom problémy starých ľudí akosi zostávajú v úzadí ich pozornosti a činnosti. Na tomto, len čo je pravda, má nezanedbateľný podiel hmotná základňa na makroekonomickom a na lokálnom pláne. Rozdiely medzi urbánnymi a rurálnymi prostrediami sú viac než okaté. Starí ľudia v čoraz väčšom počte zostávajú sami, zabudnutí zo strany najbližších. Mnohí ani nemajú príbuzných či niekoho, kto by sa o nich mohol postarať, respektíve, kto sa o nich postarať chce. Deti alebo vzdialenejší potomkovia často len z obďaleč striehnu, kedy sa “prekážka” pominie, aby mohli schmatnúť to, “čo im patrí.” Už dávno neplatí kedysi všeobecne ujaté morálne motto: Sadaj, mladý, u starého a nauč sa kumštu jeho. Dnes (a nie zrovna – iba – od včera) už chce byť vajce múdrejšie ako sliepka. Rozprávka o otcovi, synovi a starom otcovi sa rozbila spolu so príbehom o zdrúzganej drevenej misočke…

Sociálne strediská sú zahrabané požiadavkami na zabezpečenie starostlivosti o starých. Pre existujúce (a nepostačujúce) opatrovnícke služby nie je nadostač prostriedkov. Volontéri na všetkých, ktorí ich pomoc potrebujú, jednoducho nestačia. Ubytovanie v starobincoch je spravidla drahé, nehovoriac o tom, že súkromné domy pre staré osoby často nespĺňajú potrebné kritériá… Dobré svedomie je mäkká poduška. Tak vraví ľudové príslovie, ibaže sa (aj v oblasti starostlivosti o starých ľudí) tak ukazuje, že mäkkú podušku už (temer) nikto nepotrebuje.

Juraj Bartoš