K ZVEĽADENIU POSTAVENIA OSÔB S INVALIDITOU
Je to možno paradoxné, ale najväčšiu chuť žiť najčastejšie majú práve tí, s ktorými sa život nemaznal. Ľudia, akými sú napríklad invalidi, ktorých dni sú ďaleko od pojmu prechádzka ružovým sadom. Je ich aj u nás mnoho: podľa niektorých názorov až každého desiateho obyvateľa možno zaradiť do tejto kategórie. Otázny nie je však ich počet, koľko všetky problémy, na ktoré narážajú pri zapájaní sa do spoločnosti, zvlášť osoby, ktoré sú v psychiatrických ustanovizniach, prípadne ustanovizniach sociálnej ochrany, ďaleko od svojho spoločenského a rodinného prostredia.
V záujme zlepšenia ich pozície, možností plnej realizácie a ochrany ich práv, inštitúcia republikového ochrancu občanov začala v jednotlivých mestách prezentovať publikáciu Jednotné európske smernice pre prechod z inštitučnej ochrany na spoločenskú podporu a starostlivosť.
Otvárajúc 14. marca v Zhromaždení APV odborné zoskupenie o možnostiach zveľadenia postavenia invalidov, podpredsedníčka pokrajinského parlamentu Anna Tomanová-Makanová podotkla, že starostlivosť o osobách s osobitnými potrebami musí byť záväzkom nás všetkých. Lebo, ak sme sa rozhodli, že nám je človek najväčšou hodnotou, tak sa primerane tomu musíme i správať a rozvíjať humánnu spoločnosť. Druhá podpredsedníčka Zhromaždenia APV poverená oblasťou zdravotníctva Dr. Branislava Belićová poukázala na potrebu súčinnosti zdravotnej a sociálnej ochrany osôb s invaliditou, kým zástupca ochrancu občanov Dr. Goran Bašić mieni, že je jeden zo základných problémov ten, že neexistujú adekvátne sociálne servisy pre tieto osoby a ich rodiny, ktoré by im umožnili a zabezpečili koľko-toľko normálny život.
V spoločnosti riadne nahlodanou krízou, kde sa zákony uplatňujú selektívne a neúplne, ktorú trápi nedostatok peňazí, badať i nedostatok podpory práve tým, ktorí ju najviac potrebujú. Na ukážku štátny tajomník v Ministerstve zdravotníctva Periša Simonović citoval jedného z rozhorčených psychiatrov, ktorý bol iritovaný postojom spoločnosti k pacientom a ktorý povedal, že si vážne kladie otázku, koho pred kým treba chrániť: či nás pred nimi, alebo pacientov pred nami?
Jasné je, že ak sa v skromných podmienkach chce niečo dosiahnuť, tá všestranná podpora musí byť oveľa výdatnejšia, rovnakej prístupnosti a možnostiam – komplexné opatrenia presadzované na všetkých úrovniach moci a inštitúciách. Bez toho nemožno čakať ani d(e) z deinštitucionalizácie.
O. Filip