Čoraz viac možností a stále menej detí…

30.apr 2015

Čoraz viac možností a stále menej detí…

V aktuálnom školskom roku v Základnej škole Savu Šumanovića v Erdevíku majú 218 žiakov nižších a vyšších tried, plus 28 žiakov (iba nižších tried) vo vysunutých oddeleniach v Binguli (17) a Ľube (11). Výučba sa koná v prvej zmene a v Erdevíku majú po dve vyššie triedy. Prvákov je však len 16, v druhej triede je 17 žiakov, štvrtákov je 14, ale do 3. triedy chodí už iba 9 žiakov. Hoci bociany dedinu akosi obchádzajú, tvorivé idey vedúcim školy nijako nechýbajú a možno povedať, že podmienky pre prácu sa zlepšujú. V rámci externého oceňovania škôl erdevíckej ZŠ sa dostala vysoká štvorka, takže vedenie uvažuje o možnosti jej presadenia na post lídra v okolí, nielen preto, že škola má kapacitu pre tisíc žiakov. Jej riaditeľka Natalija Ponošová predsa zahryzne do témy z inej strany:

– Nie sme spokojní s počtom žiakov. Mienim, že treba popularizovať rodičovstvo; v tejto veci budeme aj naďalej pracovať.

– Čo konkrétne škola podniká na zvýšení natality?

– Popularizujeme témy, akými je heslo: Mama, tata, chcem sestru a brata! Usilujeme sa v spolupráci s triednymi učiteľmi prostredníctvom žiakov vplývať na rodičov, aby narodili viac detí. Tak isto sa snažíme zvýšiť záujem osvetárov o prácu v našej škole. Mladí ľudia z Erdevíka odchádzajú húfne, lebo tu nemajú pracovné príležitosti. Nie div, že si ťažko zakladajú rodiny, a že sa čoraz zriedkavejšie rozhodnú pre viac než jedno dieťa. Keď som bola riaditeľkou v období 2002 – 2005, v škole bolo až 460 žiakov…

– Ako ste na tom s odbornými kádrami?

– Na tomto pláne sme spokojní, keďže sú jednotlivé predmety odborne obsadené na 95 %. Iba matematiku nemáme zastúpenú odborne, ale učiteľka, ktorá ju vyučuje, sa už zapísala na štúdium matematiky. Novinkou je, že učiteľom výtvarnej kultúry je profesor výtvarného umenia.

SLOVÁCI, PREČO…?!

– Osobne ma veľmi prekvapuje, že je čoraz menej detí v slovenských triedach, – hovorí riaditeľka Ponošová a dodáva: – Rodičia ich zapisujú do srbských tried, čo je veľká škoda. Slovenské deti sa v Erdevíku učia slovenský jazyk ako záväzný a srbský jazyk ako nematerinský, pokým v nižších triedach v Binguli a Ľube majú slovenčinu ako výberový predmet. V Erdevíku sa slovenčinu v kombinovaných triedach (1. a 3., resp. 2. a 4.) učí 12 žiakov: 3 prváci, 1 druhák, 5 tretiakov a 3 štvrtáci.

– Koľko zamestnancov máte súhrnne?

– Máme 52 zamestnaných. Kedysi v škole pracovali prevažne Erdevíčania, teraz je to už celkom inak. Odborné služby a pomocný personál síce tvoria domáci, avšak asi 70 % učiteľov cestuje, väčšinou zo Šídu, ale aj zo Sriemskej Mitrovice, ba i z Báčskej Palanky. To citeľne komplikuje organizáciu práce, predovšetkým však ide o to, že máme značné cestovné trovy. Našťastie orgány Šídskej obce dodržujú finančnú dynamiku. Problém je v tom, že mimoučebné aktivity sa konajú hneď po ukončení riadnej výučby, takže deti občas strávia v škole aj osem hodín v kuse. To zaťažuje najmä žiakov, ktorí dochádzajú z Ľuby a Bingule.

ŽIACI ZO ZÁPADU

– V uplynulom školskom roku žiaci prvý raz riešili testy z niekoľkých predmetov. Ako sa im darilo?

– Naša škola sa na túto úlohu pripravila dobre, učitelia so žiakmi pracovali počas niekoľkých sobôt, keďže v riadnom rozvrhu nebol priestor na prípravy. Deti predsa nedosiahli práve najlepšie výsledky. Uvidíme, ako sa im bude dariť v tomto školskom roku, v ktorom bude niekoľko noviniek týkajúcich sa záverečnej skúšky. Osobne sa mi páči, že za úspech zo základnej školy dostanú viac bodov.

– Spomenuli ste, že sa usilujete prilákať mladých učiteľov. Čím?

– Vychádzame zo skutočnosti, že v Erdevíku je veľa prázdnych domov, ktoré možno kúpiť veľmi výhodne. Tu sa osvetový pracovník môže naskutku cítiť výborne; pre mňa osobne je Erdevík najkrajšia dedina v Srieme. Musím povedať ešte niečo: v škole teraz máme aj takmer desať detí zo zahraničia: Francúzov, Angličanov a Američanov. Prišli k nám bez toho, aby poznali srbský jazyk, prijali sme ich a usmernili v duchu programu inklúzie. Je zaujímavé, ako rýchle zvládajú srbský jazyk, dokonca sa zaujímajú aj o výučbu slovenského jazyka. O tom, že dedina je ústretová, najlepšie hovorí skutočnosť, že si tu kupuje domy veľa cudzincov.

– Pre ktoré voliteľné predmety sa žiaci môžu rozhodnúť?

– Pokiaľ ide o predmety voliteľné, ponúkame náboženskú (pravoslávnu) výchovu a občiansku výchovu; viac detí sa orientuje pre druhú možnosť. Uvažovali sme aj o evanjelickej náboženskej výučbe, ale nie je nadostač detí na založenie skupiny. Ďalej máme kreslenie, maľovanie, sochárstvo, ľudovú tradíciu a zo športov ponúkame volejbal a futbal.

O ktoré mimoškolské aktivity sa deti zaujímajú najviac?

– Môžeme sa pochváliť, že máme tamburášsky orchester, potom sú tu skupiny srbského a slovenského folklóru, mladší a starší spevácky zbor, divadelná sekcia, taktiež rytmická a výtvarná, ako i sekcie anglického a ruského jazyka… Týmto aktivitám venujeme primeranú pozornosť, čo sa odzrkadľuje na úspechoch našich žiakov na medziškolských súťažiach.

– Na údržbu veľkej školy treba veľa peňazí. Ako sa k nim dostávate?

– V predchádzajúcom školskom roku sme zrealizovali niekoľko dôležitých vecí. Na prvom poschodí sme vymenili kompletnú elektrickú sieť, zaviedli sme protipožiarny alarm, ako i prípojky na internet do každej triedy, taktiež káble pre videodozor a rozhlas. Projekt hodnoty 2,6 milióna dinárov vyfinancovala obec z úverových prostriedkov. Vymenili sme aj dvere na učebniach, vylíčili aulu a všetky triedy, ohradili sme školské ihrisko, dali sme urobiť izoláciu stien medzi školou a telocvičňou. V tomto roku mienime vypracovať projekt na výstavbu krovu. Uvažujeme i o tom, či nenapíšeme projekt na získanie prostriedkov z európskych fondov na zaobstaranie solárnych panelov, keďže je škola veľký spotrebiteľ elektrickej energie. O to skôr, že sme úspešne zvládli výcvik na prípravu projektov pre fondy IPA. Z 29 škôl v pokrajine, ktoré v rámci výcviku písali projekty, náš bol medzi piatimi najatraktívnejšími a týkal sa prevencie obezity školských detí; takže rozmýšľame o tom, ako ho zrealizovať v praxi.

 

Juraj Bartoš

 

J. BARTOŠ
J. BARTOŠ

BARTOŠ, JURAJ (1955) Pracuje ako novinár redaktor v týždenníku Hlas ľudu, kde bol šéfredaktorom v obdobiach 1990 – 1991 a 2000 – 2005. V čele mládežníckeho časopisu Vzlet pôsobil v období 1993 – 1997. Spolupracoval so slovenskými redakciami Rádia Nový Sad, Televízie Nový Sad, bol pri zakladaní TV Petrovec, tiež členom redakcie časopisu pre deti Zornička. Vydal knižku básní a próz pre deti Poď, kým ešte smieme (2005). Získal niekoľko ročných novinárskych cien Hlasu ľudu a Cenu Zorničky za básne a prózy. Je ženatý, má dvoch synov. Kontakt: bartos@hl.rs