Hlas ľudu 74-ročný

Sme tu a teraz. A tak vraj treba žiť. Netrápiť sa veľmi tým, čo je za nami, lebo to aj tak už neovplyvníme, nezaťažovať sa neistými vidinami budúcnosti. Ale pri výročiach a narodeninách nemôžeme sa nepozrieť do spätného zrkadla, lebo ten časový úsek, ktorý v tejto chvíli má presné číslo, mal aj svoj začiatok, svoje trvanie…

Keď vyšlo v Petrovci prvé číslo Hlasu ľudu – 19. októbra 1944 – bol štvrtok. Obyčajný deň pri konci pracovného týždňa a stal sa historickým. Len štyri dni po oslobodení Báčskeho Petrovca (a dokonca i Nového Sadu) splnil sa plán jednotlivých vedúcich partizánskych oddielov pripravovaný ešte počas okupácie o založení slovenských novín po vojne… Jeden z titulkov na tom prvom čísle, v podstate dvojstranovom letáku s červenou päťramennou hviezdou, bol Boj trvá. Adresovaný bol, pravdaže, skutočnej vojne, tej druhej svetovej, ktorá doznievala. Ale svojrázny „boj“ o zachovanie miesta Hlasu ľudu, jediných slovenských novín pokrajinského významu, na mediálnej mape v našej krajine trvá už 74 rokov. Vždy sa snažil pôsobiť korektne, obstáť čestne. Nebolo vždy ľahko, musel čeliť aj silnejším otrasom, neraz sa ocitol v ťažkej hospodársko-finančnej situácii, boli aj chvíľkové slabosti vo vlastnom pôsobení, ale aj tie potom vystriedali konsolidácie, úspešnejšie a pokojnejšie časy.

Hlas ľudu sa predovšetkým vždy snažil byť skutočným hlasom ľudu. Sondovať jeho potreby a očakávania. Podľa toho vedúci a tvorcovia kreovali jeho koncepciu. Spravidla to bolo redukovanie priestoru v novinách pre tzv. čistú politiku a vytváranie viac priestoru na sledovanie života v našich prostrediach: na periodicky sa opakujúce poľnohospodárske práce s nástrahami i odbornými radami, na pôsobenie občianskych združení, školstvo, kultúrne akcie, športové prejavy. Naši čitatelia sa vždy dožadovali portrétov tak vynikajúcich jednotlivcov, ako i svojich „obyčajnejších“ spoluobčanov, ktorí si určitým spôsobom zaslúžili priestor v novinách. Lákali ich a stále si radi prečítajú rozhovory, ankety, poznámky, ocenia hlasľudovské fotozábery…

Pri takýchto a podobných príležitostných textoch nevyhneme sa známej syntagme, že slnko a noviny musia vyjsť. A aj keď ju hlasľudovská prax najmenej dvakrát už dementovala (v roku 1993), veríme, že sa náš – tohto času týždenník – do tejto štatistiky viac nezapíše. Nechceme s pátosom sľubovať, že v ďalších a ďalších číslach Hlasu ľudu bude omnoho viac analytických, tematických a inak špecializovaných textov, ale o maximálnu profesionalitu, žánrovú pestrosť a zastúpenosť prostredí sa budeme stále snažiť. Vy, naši terajší a potenciálni čitatelia, si to zaslúžite.