Kedysi všetko bolo, ak nie lepšie, aspoň inakšie. Práca sa vážila väčšmi ako dnes, sviatky boli ozajstnými slávnostnými chvíľami. Viacerí preto zažili i časy, keď sa susedovci alebo známi stretli a vážne si pritom zablahoželali k 1. máju – Sviatku práce alebo k 29. novembru – Dňu republiky.
Žiaľ, nielen práca, ale i pojem robotník sa dnes natoľko zdevalvovali, že ich najčastejšie počuť v nelichotivej konotácii. Napríklad: je to len fyzický robotník. Všetci iní sú lekári, právnici, inžinieri, pedagógovia alebo prinajmenšom úradníci či zamestnanci. Po desaťročiach dosť intenzívneho povojnového rozvoja a ráznej industrializácie o robotníkov sme prišli hlavne v rokoch deväťdesiatych, keď sa pre vplyv sankcií a vojen priemysel riadne zdevastoval. Bol to i jeden z posledných klincov do rakvy dovtedajšej pracovnej morálky, systému a vôbec váženia si hodnotnej práce. Nebolo treba veľa a začali sa diať zvláštne, priam paradoxné javy, ktorých sa nemožno zbaviť dodnes: dôležitejšie je obchodovať ako vyrábať, kšeftovať ako sa zamestnať, vynachádzať sa ako vedieť.
Pre rôzne zmeny, transformácie a privatizácie, pre obmedzený trh a technologické zaostávanie, pre chybný koncept opierajúci sa viac o služby než o výrobu, viac o dovoz, ako o možnosti vývozu, zostali sme teda, najmä v tomto storočí, bez početných fabrík, vrátane výrobných zvykov a robotníkov v nich. Vyhrotil sa komplexný a viacvrstvový problém, celé roky sa prehlbujúci a kumulujúci.
No treba nechať hovoriť najprv fakty. Počet robotníkov výrazne klesol a celkové hospodárske pomery sa natoľko skomplikovali, že sa čoraz častejšie ozývajú volania po revitalizácii priemyslu a reindustrializácii. Je to možnosť, na základe iných výrobných odvetví, ako sú napríklad informačné technológie, energetika, technické odbory, moderné poľnohospodárstvo, urýchliť rozvoj, zvýšiť zamestnanosť, presúvať sa z krízy smerom ku kontinuálnemu rozvoju a rastu spoločenského a osobného štandardu. Bez spracovateľského a iného priemyslu, ktorý má badateľný podiel v tvorbe každého hrubého národného dôchodku, žiadna ekonomika totiž, vrátane našej, nemôže byť stabilná.
Je to i predpoklad, aby sa vyhliadky ekonomiky zlepšili, aby sa v čase krízy ľudia menej obávali, že prídu o príjem pre stratu práce, príležitosť, aby kvalitne odvedená práca bola hodnotená lepšou plácou. Čo sa, samozrejme, nebude dať aj bez celého radu iných realizovaných opatrení, akými sú program stabilizácie, stratégia reforiem, zmeny na trhu práce a vo verejnom úseku, sporenie, menová politika, sociálne partnerstvo, administratíva, konkurencieschopnosť, fiškálne zmeny… Lebo sa o práci a pláci vlastne vôbec nedá hovoriť bez istého vytriezvenia z omylov a inak ako v zmenených a širších ekonomických, no i spoločenských súvislostiach.
Bez práce jednoducho nejde. Dostojevskij dávno kvitoval, že len prácou a bojom sa dá získať samostatnosť a pocit vlastnej dôstojnosti. A netreba zabúdať ani na nášho Duška Radovića, ktorý vtipne poznamenal: Kto si včera nechal dosť práce na dnes, nemusí sa starať, čo bude robiť zajtra. My to vieme: pripomínať si alebo oslavovať Sviatok práce.