Koléniho boj za slovenskú školu v Hajdušici

Sotvaže sa v dejinách slovenského školstva vo Vojvodine nájde človek, ktorý tak neuveriteľne dlho a vytrvalo bojoval za vyučovanie detí v slovenskej reči, ako hajdušický farár Emil Koléni.

Emil Koléni (1835 – 1915) sa narodil v Kulpíne, kde jeho otec Daniel Koléni (pôvodne Kolény) bol evanjelickým farárom. Gymnázium skončil v Sarvaši a teológiu v Bratislave. Za farára bol ordinovaný 2. apríla 1860 v Torži (Savinom Sele), kde pôsobil ako kaplán pri vtedajšom seniorovi. Ako farár najprv pôsobil vo Ferdinandsbergu (Nándorhegyu, dnes Otelu Rosu v Rumunsku). Niektoré pramene hovoria, že ako kazateľ a učiteľ pôsobil ešte aj v Bečeji. Hajdušickým farárom sa stal roku 1869 a v tejto osade verne slúžil 40 rokov. Keď prišiel do Hajdušice, tamojší evanjelický kostol bol nový, nedávno vybudovaný, ale nemal vežu. Preto počas jeho pôsobenia, v roku 1895, aj veža bola vystavaná. Podľa záznamu farára Gustáva Halvaxa v monografii Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch autora Adama Vereša, cirkev v Hajdušici bola miešaná nemecko-slovenská a: „… roku 1880 cirkev oddelila nemeckú od slovenskej školy, a tak sa stali dve samostatné školy. Nemecká škola bola obecná a slovenská konfesionálna“.

Avšak podľa článku učiteľky E. Seďorovej, rod. Rapošovej, uverejnenom v Evanjelickom hlásniku (1933 – 1934) pod názvom Slovenská ľudová škola v Hajdušici (príspevok k histórii slovenského ľudového školstva v Juhoslávii, ktorý bol uverejnený na pokračovanie v troch číslach) sa uvádza, že vyučovanie hajdušických detí v slovenskom jazyku sa začalo oveľa skôr: „Oddelenie slovenskej školy od nemeckej vykonalo sa roku 1845. Cirkev začala sa znovu zmáhať, i keď ju zasa v krátkom čase zastihlo nešťastie. Zhorela i škola i fara. Horlivý ľud však nezúfal, ale znovu sa dal do práce. Slovenskí cirkevníci povolali si 1850. roku za učiteľa Jána Tehona z Padiny, ktorý po dvanásťročnom zdarnom účinkovaní tak v škole, ako i v cirkvi umrel v Hajdušici. V tom istom roku povolaný bol za slovenského učiteľa Ján Matejic, ktorý po osemročnom účinkovaní prešiel za učiteľa do Kovačice. V tom čase cirkevný zbor počítal 1 740 veriacich, a preto vystavali dve školské budovy. V roku 1870 Nemci oddali svoje školy politickej obci. Slovenskí cirkevníci cítiac, čo sa za tým kryje, rozhodli sa, že budú svoju školu aj ďalej vydržiavať ako cirkevnú.“

Práve do takej situácie prišiel novozvolený farár Emil Koléni. V tom čase Slováci nielenže financovali svoju školu, ale boli prinútení doplácať ešte aj na nemeckú školu. Z tých dôvodov slovenskí učitelia boli slabo platení a škola bola chudobne vystrojená. Deti sa učili bez školských učebníc. Po príchode Koléniho  cirkevné presbytérium rozhodlo, aby sa slovenská škola opravila, vybavila náradím a aby sa vypísal súbeh na učiteľa. Školený učiteľ Ján Beniač pôsobil iba jeden rok, potom Ján Trešiak dva roky (slovenských detí bolo 74): „Poneváč sa nijaké oprávky nevykonali na školskej budove, táto sa zrútila a slovenské dietky prešli do nemeckej školy pri kostole.“

Počas cholery roku 1873 práve z iniciatívy farára Emila Koléniho bola zariadená školská kuchyňa pre deti, ktoré po cholere zostali bez rodičov. Pretože učitelia boli naďalej slabo platení, Hajdušicu rýchlo opúšťali a občania boli prinútení zamestnávať výpomocných učiteľov na dočasnú dobu. Vďaka podpore Gustav-Adolfského spolku z Nemecka vybudovaná bola nová školská budova. V období rokov 1878 až 1881 školský výbor kúpil 2 jutrá zeme, takže sa v škole robilo ľahšie, ale ani to školeným učiteľom nestačilo, takže rýchlo opúšťali dedinku. Potom cirkev vokátorom (zmluvou) určila, že okrem užívania bytu so záhradou, role a zaobstarávania učiteľských bytov ohrevom učiteľom patrí ešte aj dodatočný plat v hotovosti. Aj vtedy sa však prichodiacim učiteľom platy zdali nízke, takže od roku 1888 sa o výučbu detí musel starať sám farár Koléni aj ako učiteľ.

„Jeho zásluhou je, že sa slovenská evanjelická škola v tých ťažkých časoch udržala. Založil učiteľský fond. Do fondu išla árenda za učiteľský byt a polovica z učiteľského platu (kým on zastupoval učiteľa). Keďže sa ukázalo, že na doterajší vokátor nemôžu dostať diplomovaného učiteľa a vyššia vrchnosť len takého im chcela potvrdiť, školský výbor na radu Koléniho, len aby si zachoval charakter svojej školy, uzavrel, že učiteľský plat ustáli aj pravidelne  v peniazoch,“ uvádza E. Seďorová, rod. Rapošová. Ani to nepomohlo. Preto miestny farár za pomoci Jozefa Kovarčíka roku 1897 prostredníctvom seniorátu požiadal o štátnu podporu na zvýšenie platu slovenského učiteľa. Aj to bola daromná snaha, lebo z ministerstva po dvoch rokoch prišla záporná odpoveď. „A keď i škôldozorca naliehal na cirkev, aby sa učiteľské miesto zaplnilo riadnym diplomovaným učiteľom, cirkev uzavrela oddať školu politickej obci. Politická obec neprijala podmienky cirkvi, a preto ostalo po starom. Roku 1901 dostala cirkev na fond učiteľského platu od grófa E. Karásconyiho 100 zl. daru. Fond činil 678 zl. Roku 1904 zakúpilo sa z fondu 10 účastín Kovačickej sedliackej banky a 2 jutrá orácej zeme a v hotovosti ostalo 600 zl. To všetko sa stalo pri dobrej pomoci vtedajšieho farára E. Koléniiho, ktorý už ako 70-ročný z vlastnej vôle zastupoval učiteľa, len aby cirkev prišla k prostriedkom, a tak si zaistila charakter svojej školy,“ zapísala v roku 1933/34 učiteľka  Seďorová.

Farár Emil Koléni vyučoval až do roku 1905. Svojím slovanským duchom, kresťanskou láskou a neoblomnou vytrvalosťou v mnohom prispel nielen hajdušickým Slovákom, ale i Nemcom. Jeho pričinením si roku 1877 Hajdušičania odkúpili svoje pozemky od panstva a zakúpili zem do árendy.

Emil Koléni v Hajdušici pôsobil do roku 1909, keď bol prinútený, ako sa uvádza v článku Slovenská ľudová škola v Hajdušici, žiadať sa penzionovať, lebo nechcel sa zohnúť pred pánmi „vtedajšieho sveta“. Umrel 16. júla 1915 v Hajdušici, kde bol aj pochovaný.

O tom, koľko Emil Koléni bol vzdelaný, svedčí údaj, že písal cestopisy a viacero historických článkov. O jeho rodine je uverejnená monografia Rod Kolényovcov na Dolnej zemi, ktorú napísal Ondrej Peťkovský.

Katarína Verešová