Kvalifikácia odštartovala, máme šesť bodov!

Keď sa to takto prezentuje, človek by uzavrel – ideálne. Ale veru tak nebolo, predovšetkým čo sa týka hry nášho tímu.

Samozrejme, počítajú sa vsietené góly a získané body, ale dojem je taký, že s takouto hrou by sme mnoho šancí proti serióznejším selekciám veru dobre nepochodili, čiže pravdepodobne (čo neznamená, že by určite tak bolo) by sa to skončilo podobne ako na Mundiale v Katare.

Vážiac si zručnosti a schopnosti Litvy a Čiernej Hory, tieto dve mužstvá Srbsko nedokázali ohroziť. Bez ohľadu na triumfy si treba jasne a otvorene uvedomiť, že by sme nemali byť najspokojnejší.

Naša hra sa zdá dosť pomalá, proti outsiderom sa lopta ustavične vracia do poslednej línie a útoky sa snažíme formovať z obrany. Jasné, kvalitné európske reprezentácie, tiež kluby hrajú v podobnom systéme, ale aj proti Litve, aj proti Čiernej Hore boli evidentné početné nedostatky.

Na Mundiale sa už potvrdilo, že naša obrana s tromi centrálnymi obrancami proti rýchlym hráčom nedokáže byť odolná. Preto sme na troch zápasoch prijali osem gólov a aj na začiatku tejto kvalifikácie bola evidentná neistota. Verejnosť zvlášť kritická bola voči Gudeljovi, ktorý v Seville hrá na podobnej pozícii, ale vie si dovoliť chyby, ktoré sú na túto úroveň neprípustné. Ďalší dvaja obrancovia Pavlović a Eraković či Milenković boli solídni. Zvlášť Strahinja Pavlović, ktorý je budúcnosť našej reprezentácie, lebo už ako 21-ročný hrá na vysokej úrovni.

Stredopoliari boli dosť dobrí, ale by sme sa kriticky mohli zmieniť o Sergejovi Milinkovićovi Savićovi, ktorý v drese reprezentácie proste ako keby nikdy nehral maximálne. Má dobrý podklad, výborným je futbalistom, ale sa zdá, že na jednom zápase zohrá výborne, ale potom na ďalších troch je z neho viac škody ako osohu. Proti Čiernej Hore po dlhšom období slabšie zohral aj kapitán Dušan Tadić, takže sa záver sám núka – nad južnými susedmi sme vyhrali vďaka dvom vynikajúcim momentom v predvedení Dušana Vlahovića. Práve on v záverečných minútach dal dva góly a pre náš tím zabezpečil body.

Čo sme teda mali príležitosť sledovať?

Summa summarum – dobre je, že sme získali maximálnych šesť bodov z dvoch kvalifikačných zápasov, že sa rozohral Dušan Vlahović (ktorý by možno mal byť uprednostnený pred Mitrovićom), že sme zostali s tzv. clean sheetom, čiže bez prijatého gólu a že je atmosféra po neúspechu na Mundiale dobrá.

Zlé veci – hra sa podobá na starodávny futbal, v obrane dosť preteká aj ďalej, nedostatok nápadov, pomalá transformácia…

Samozrejme, tieto riadky by nemali byť pochopené zlomyseľne, ale tí, ktorí sledujú futbal a ktorým záleží na dobrých výkonoch reprezentácie, asi si podobne formovali dojmy.

Srbsko nasledujúci zápas v kvalifikácii zohrá v júni v Bulharsku. V letnej časti to bude jediným duelom v kvalifikácii, kým neskoršie nasledovať budú súboje najprv s Maďarskom na domácej pôde, potom aj revanš proti Litve.

Bulharsko už dlhšie obdobie nie je na úrovni, na akej bolo v polovici 90. rokov minulého storočia, ale netreba ich podceniť. Bez ohľadu na všetko, v tom stretnutí budeme favoritom a bolo by ideálne, keby sme na duel proti najsilnejšej reprezentácii v skupine (okrem našej), Maďarsku  čakali s novým triumfom.

Zdá sa, že práve zápasy s Maďarmi aj ukážu našu objektívnu kvalitu, lebo ostatné tri selekcie v konkurencii spomenutých tímov asi šancu na postup nemajú.

Dragan Stojković si svoju rolu hlavného trénera dobre vykonáva a pod jeho taktovkou to, bez ohľadu na všetky nedostatky, dosť dobre vypadá. Preto optimisticky môžeme, ale aj musíme očakávať, že po takmer štvrťstoročí na majstrovstvách Európy konečne vystúpime.