Legenda Jednoty a Mladosti

Po ťažkej, krátkej a neúprosnej chorobe sa v 87. roku života nenávratnou cestou vybrala jedna z legiend staropazovského, ale i petrovského futbalu Ján Kováč, ktorého sme poznali podľa prímen Biely alebo Žan.

Ján Kováč začal behať za loptou už ako decko po prkosovských pažitiach, a potom sa ako pätnásťročný dostal do najlepšieho zloženia voľakedajšieho krátko pôsobiaceho PSK. Po demobilizácii v roku 1946 sa stal štandardným hráčom Jednoty, ktorú dočasne opustil pre odchod do petrovského gymnázia.

Vo futbalovej kariére pokračoval v radoch petrovskej Mladosti, kde s veľkým úspechom hrával štyri sezóny. S mimoriadnym futbalovým technikom Ondrejom Kolárom bol úderným tandemom tohto známeho báčskeho klubu v chýrečnej Vrbare. Po skončení gymnázia sa zapísal spolu so svojím veľkým priateľom a spoluhráčom Ondrejom Kolárom z Mladosti na Poľnohospodársko-technickú fakultu v Zemune. Obaja hrali v tíme fakulty, ktorý získal prvé miesto v rámci Belehradskej univerzity. Týchto dvoch dobrých futbalistov a kamarátov zaradili do univerzitného mužstva, ktoré si vtedy zmeriavalo sily s ostatnými univerzitnými výbermi zo Skopje, Záhrebu, Sarajeva, Titogradu a Ľubľany.

Ján Kováč nezabúdal ani na svoju Jednotu, v ktorej hrával pravokrídelníka, odkiaľ výborne nahrával do stredu ihriska. V modro-bielom tričku Jednoty dosiahol najväčšie úspechy. Medzi nimi je aj v análoch klubu natrvalo zapísané získanie veľkého pohára Vojvodiny. Finále tejto masovej súťaže sa hralo na ihrisku Vojvodiny (niekdajšia Sloga), za prítomnosti viac ako 400 fanúšikov Jednoty, ktorí do Nového Sadu cestovali špeciálnym vlakom. Po veľkom boji na trávniku s vtedy silným mužstvom Srbobranu Jednota vyhrala 1 : 0. Jediný gól padol vďaka šikovne odcentrovanej lopte Janka Kováča, ktorú hlavou do siete upravil tiež obľúbený hráč fanúšikov Jednoty Nebojša Škorić.

Svojho času si Kováčovo šikovné narábanie s loptou všimli i čelní ľudia belehradskej Crvenej zvezdy, prvoligového Zemuna, Borova, ale jemu sa nechcelo z Pazovy, lebo tu zaoral hlbokú futbalovú brázdu. Po nej kráčal plných pätnásť rokov, zohral viac ako 500 majstrovských, pohárových a priateľských zápasov. Vyznačoval sa korektnou hrou, vážil si súpera, v kariére nedostal žiadne napomenutie, ani len žltú kartu.

Po skončení bohatej futbalovej kariéry Ján Kováč sa venoval zamestnaniu profesora, rodine, spoločenskej činnosti. Na Jednotu nikdy nezabudol, neraz spomínal na zápasy, ktoré hral s velikánmi pazovského futbalu: brankárom Balážom-Mamičkou, Stefanovićom-Bećarom, Pavlom Menďanom-Pálikom, Dvornickým-Bearom, Kabasom, Jurajom Arnoldom, Očovajom, Barjaktarevićom, Rumanom, Malkom, Sontićom, Škorićom, Kerstingom, Hadžićom a ďalšími.

Ján Kováč – Biely alebo Žan – zostane pazovským a petrovským milovníkom futbalu v peknej a trvalej spomienke, najmä za všetko to, čo venoval Jednote a Mladosti.

Matej Bzovský

Ján Kováč-Biely