Literárne interview: Nicol Hochholczerová

Čo vás viedlo k literárnej tvorbe? Ktoré knihy alebo ktorí autori významne vplývali na vás ako čitateľku a autorku?

Nicol Hochholczerová: Literatúre sa venujem, odkedy dokážem poskladať písmená do slov – a to myslím doslova, prvé rozprávky som napísala v druhom ročníku na základnej škole. Dodnes si ich pamätám, jedna bola o tom, ako sa farby vybrali na výlet, a druhá o tom, ako si hlavná postava namiesto učenia kúpila časopis a celú noc ho čítala pod perinou namiesto učebnice. Mimochodom, obidve rozprávky mali už vtedy aj vlastné ilustrácie. Spomínam to preto, lebo si to všimla moja učiteľka slovenčiny, pani Keľová, ktorá ma v písaní podporovala, posielala moje práce na súťaže, kde získali ocenenia. Je možné, že bez nej by som vôbec nepísala. Postupne sa to jednoducho stalo niečím, čo o mne všetci vedia, že robím, nikdy mi ani nenapadlo, že by som prestala. Raz som dokonca v rodnom meste na diskotéke stretla neznámeho chlapíka, bol to kamarát kamarátkinej sestry, čakali sme s ním pri bare, najprv nám núkal trávu, a potom sa otočil ku mne a povedal: ty si tá, čo píše, videl som ťa v telke. V tom čase ešte neexistovala ani moja kniha, takže netuším, čo v tej telke videl, ale dá sa po takejto reakcii nepísať?

Tých zlomových kníh bolo viac, veľa z nich by ma už teraz pravdepodobne nenadchlo tak, ako vtedy, ale zámerne ich nechcem prečítať znova, aby som si nepokazila spomienku na ne, myslím, že išlo o také malé zázraky, že som tie knihy čítala presne v tom čase, kedy som ich potrebovala. Boli to napríklad knihy Dušana Dušeka alebo Nicole Kraussovej. Ja si v skutočnosti z mojich obľúbených kníh často nepamätám nič, netuším, čo sa v nich stalo, ani o čom boli, ale pamätám si atmosféru, pamätám si presne, kedy a kde som ich čítala, čo som vtedy robila, čo som jedla. Pamätám si takto napríklad knihu Volám sa Ašer Lev od Chaima Potoka, alebo Cartarescuovu Nostalgiu, a mnohé ďalšie.

Na literárnej besede v Belehrade (v októbri 2022) ste povedali, že väčšinu strán vo vašej knihe Táto izba sa nedá zjesť nemôžete čítať nahlas… Je to zrejme preto, lebo v knihe ide o intímnu problematiku, o ktorej sa obvykle nehovorí vo verejnosti… Možno teda povedať, že je to intímna próza?

Nicol Hochholczerová: Ide najmä o to, že ja som mala pri písaní takú naivnú a absurdnú predstavu, že knihu číta jeden človek sám vlastnými očami a potichu. V takom prípade je to s intimitou iné, ako pred dvadsiatimi cudzími ľuďmi, ja napríklad čítam práve preto, aby som sa dozvedela o intímnych svetoch iných ľudí. Navyše som vo všetkom okrem literatúry skôr hanblivá a zdržanlivá, radšej si oblečiem rolák, ako blúzku s výstrihom, nemám rada dvojzmysly a sexuálne narážky, takže čítať nahlas pred cudzími ľuďmi o sexe a tele je pre mňa jednoducho nepríjemné.

V súvislosti s písaním o intímnosti spomenuli ste rumunsko-švajčiarsku autorku Aglaju Veteranyi. Sú ešte niektoré spisovateľky alebo spisovatelia, v ktorých textoch nachádzate tematickú alebo štýlovú blízkosť s vašou tvorbou? Možno aj v slovenskej literatúre?

Nicol Hochholczerová: Ono je to tak, že ide zrejme o prirodzenú potrebu, niekoho diela prirovnávať k dielam niekoho ďalšieho, o zaradenie diela do akejsi ohraničenej kategórie, nech si o tom už každý myslí, čo chce. Samozrejme, človek sa ideálne nechce podobať na nikoho z domácej scény, ale počula som už rôzne prirovnania, k Ivane Dobrakovovej, Ivane Gibovej, alebo k Ballovi. Mňa napríklad, čo sa týka vety a stručnosti, niekedy na začiatku písania veľmi ovplyvnil už spomínaný Dušan Dušek, alebo Jana Beňová, myslím, že to tam stále je, aj keď v značne pretransformovanej podobe. O to si, len tak mimochodom, myslím, že práve ide – nový autor je vždy podvedome amalgámom viacerých svojich obľúbených autorov a autoriek, a tak odrazu nejde o kopírovanie, ale o vznik niečoho nového. Ako keby sme vybrali štyri suroviny z rôznych známych receptov a vytvorili tak nové jedlo. Nemôžem ako autorka hovoriť o tom, kde ja nachádzam štýlovú alebo tematickú blízkosť, môžem menovať len autorov a autorky, pri ktorých by mi lichotilo, keby moje písanie niekomu inému pripomenulo ich diela – napríklad Aglaja Veteranyi, ale aj Elfriede Jelinek, Dorota Maslowszka, Agota Kristof, Nina Sadur, Mircea Cartarescu, najnovšie Katarina Volckmer. Môžem si povedať: chcem to vedieť robiť tak, ako oni! Ale či sa mi to darí, to nech posúdi niekto iný.

Titulok Táto izba sa nedá zjesť v určitom zmysle súvisí s vnútorným svetom samej protagonistky knihy, pôsobí zároveň poeticky a surreálne, ale vlastne necháva čitateľovi možnosť na voľné chápanie a interpretáciu… Prečo ste si zvolili práve takýto titulok?

Nicol Hochholczerová: Musím sa priznať, mám obrovskú radosť z toho, ako často a rozmanito ľudia ten názov interpretujú. Viete, ako som ho v skutočnosti vyberala? A robím to takto pri každom diele. Jednoducho ho po dopísaní otváram na náhodnej strane a ťuknem perom do náhodného riadku a skúšam, či práve tam nenájdem niečo, z čoho bude po vytrhnutí z kontextu výstižný a zároveň zaujímavý názov. Zdalo sa mi, že tento názov knihu vystihuje, znel jemne dvojzmyselne, ale nie vulgárne, časť s jedením pôsobila na zmysly, zdalo sa mi, že by to mohlo nič netušiaceho človeka v kníhkupectve zaujať.