Menej známe dejiny hardrocku: Dirty Tricks

Príbeh Dirty Tricks sa začal koncom roku 1974, keď sa spevák Kenny Stewart a gitarista Johnny Fraser – obidvaja pôvodom zo Škótska – po príchode do Londýna zoznámili s basgitaristom Terrym Horburym. Všetci traja predtým hrali vo viacerých bandoch a vyskúšali sa v rôznych štýloch, ako napr. soul, funk, punkrock a hardrock. Po určitom čase sa k nim pripojil bubeník John Lee, pôvodom Londýnčan, ktorý sa v tom období vrátil z Austrálie, kam sa ako 14-ročný bol presťahoval s rodičmi. Od včasnej mladosti hral na bubnoch a bol členom niekoľkých austrálskych zoskupení: Blackfeather, Dingoes a Ariel. Keď so skupinou Ariel prišiel na turné do Anglicka, rozhodol sa zostať v Londýne a zhodou okolností bol povolaný, aby sa stal členom Dirty Tricks, ktorí vtedy už mali zmluvu na debutový album vo vydavateľstve Polydor.

Skladby z albumu Dirty Tricks (1975) obsahujú prvky bluesového hardrocku v kvalitnom inštrumentálnom podaní, pokým spev Kennyho Stewarta raz pripomína Paula Rodgersa (Free, Bad Company), inokedy Iana Gillana (Deep Purple). Štýlová rôznorodosť sa odzrkadľuje v ovzduší samých piesní: sú tam rozhlasovo ladené Call Me Up for Love a Sunshine Day, ale aj sabbathovsky temná Back Off Evil alebo boogie-hardrocková Too Much Wine. Zvuková produkcia tohto vydania bola na to obdobie vynikajúca a mal ju na starosti Rodger Bain (ktorý nahrával aj prvé tri albumy Black Sabbath, prvé dva albumy Budgie, ako aj debutový album Judas Priest).

Na albume Night Man (1976) ide o pokračovanie zvukového prejavu, aký si Dirty Tricks zakreslili na debute, a v tom období skupina získala aj určitú popularitu v USA. Avšak bubeník John Lee onedlho opustil band a na jeho miesto prišiel Andy Beirne. Na treťom a poslednom albume Hit & Run (1977) Dirty Tricks ponúkli konkrétnejší hardrockový zvuk, ale záujem o túto skupinu z určitých príčin oslabol a jej členovia sa rozišli. Niektorí z nich neskoršie pokračovali kariéry v bandoch Vardis, Rogue Male a Grand Prix.