Miloš Crnjanski medzi pazovskými Slovákmi

28.okt 2013

Miloš Crnjanski medzi pazovskými Slovákmi

K 120. VÝROČIU NARODENIA VEĽKÉHO SRBSKÉHO SPISOVATEĽA

Miloš Crnjanski

Miloš Crnjanski

Do Starej Pazovy sa dostal ako spravodajca belehradského denníka Vreme v septembri 1932 s úlohou napísať reportáž o dvoch významných udalostiach, ktoré v tom čase prebiehali. Reportáž vyšla pod dlhým titulkom: Ne zovite ich Totovima, niti njihovu decu Toticama, braća su nam to, Slovaci.  Má aj nadtitulok: Povodom osnivanja slovačke matice i izbora slovačkog biskupa, ako aj podtitulok: Anketa Vremena u Staroj Pazovi.

Slovenský národný dom v Starej Pazove

Slovenský národný dom v Starej Pazove

Vo svojom rozsiahlom texte Miloš Crnjanski s nehou a láskou píše o živote Slovákov a cituje výpovede niektorých popredných Staropazovčanov. Keďže bol ubytovaný v dome Dr. Vladimíra Vereša v centre dediny, s pánom doktorom mal príležitosť najdlhšie sa rozprávať a dokonca nadviazať priateľstvo. Aj v memoárovo-cestopisnej próze Kod Hiperborejaca Crnjanski spomína svojho pazovského priateľa a zároveň sa vyjadruje ako slovakofil.

Počas pobytu v Pazove Crnjanski sa v slovenskom evanjelickom kostole započúval do spevu sedliakov za sprievodu organu, všimol si, že muži v chráme stoja vpravo, ženy vľavo, a dievky v nádherných krojoch vpredu pred oltárom, spievajúc zo spevníka. Po bohoslužbách sa zoznámil s miestnym farárom Vladimírom Hurbanom, ktorý ho zaviedol na faru a ktorá zrejme zapôsobila na Crnjanského, lebo ju opísal ako pekný panský dom, šľachtickú kúriu či stavbu z románov turgenevských.

„Farár tunajší, p. Vladimír Hurban, potomok starej rodiny farárov a spisovateľov slovenských, rozprával nám rád o svojich sedliakoch a o minulosti Pazovy. Je čosi dobré, melancholické, ruské v tom slovenskom živote, čo sa hneď dá postrehnúť.“

S cieľom ozrejmiť niektoré historické súvislosti, Crnjanski ďalej v reportáži cituje pána farára Hurbana:

„V povstaní z roku 1848 sedliaci sa pod vedením veľkého slovanofila Jozefa Hurbana vybrali do táboru srbského pri Karlovciach, bojovať proti Maďarom. My sa považujeme za Slovanov rovnako ako aj vy a nezabúdajte, že spojenie s veľkým slovanským severom tiahne cez nás. Stará Pazova si ako prvá na vlastné náklady postavila národný dom, choďte sa naň pozrieť, aby ste pocítili, že slovanská vzájomnosť a minulosť tu ešte pretrváva ako reálny život.“

Okrem najznámejších románov Seobe Roman o Londonu, básnickej zbierky Lirika Itake, poémy StražilovoLament nad Beogradom Miloš Crnjanski napísal značný počet pútavých cestopisov, predovšetkým z rodnej Vojvodiny, ale aj zo sveta, od Dubrovníka, cez Paríž, po Island. Prevažná väčšina „vojvodinských“ próz je z Banátu a o Banáte, no medzi nimi sú aj dve zo Sriemu – o Sriemskej Kamenici a o Starej Pazove. O jeho zvláštnom vzťahu k Sriemu hovorí veta v cestopise z talianskeho Toskánska:

„A tak, pri vstupe do florentskej zeme, pred mestom červeného tulipánu, vyslovím zopárkrát, tíško, meno Sriemu.“

Starú Pazovu pod šírym nebom sriemskym a Slovákov v nej pred osemdesiatimi rokmi veľký spisovateľ opísal takto:

„Stará Pazova ako taká, na pol hodiny od Belehradu, belie sa v zaprášených strniskách skoseného žita a jačmeňa, pozdĺž tratí uháňajúcich vlakov, v mori kukurice sriemskej roviny. V nedeľu, keď už omlátila obilie, oddychuje pod morušami a tancuje…“

Crnjanski do Starej Pazovy pricestoval vlakom a pobudol, ako z reportáže vidno, len v strede dediny, v „slovenskom kraji“, čo je aj logické, keďže prišiel s cieľom urobiť anketu z príležitosti založenia slovenskej Matice a voľby slovenského biskupa. K tomu treba poznamenať, že Slováci vtedy tvorili väčšinové obyvateľstvo tejto sriemskej dediny – 7 000 k 2 000 Srbom.

„Vybudovaná usilovnosťou slovenskou, na pôde, ktorá pred stopäťdesiatimi rokmi ešte bola pod vodou a strašne močaristá, popretínaná je ulicami, ktoré všetky vedú na hlavné námestie, pred kostol, kde stojí jediná studňa hlboká 80 metrov. Pomocou veľkého železného kolesa sa v rade ide na vodu… Tak sa v tej zaprášenej dedine zachovala veľká poetickosť ukončenia práce a večerného odchodu na vodu.“

Už vtedy slávny spisovateľ a reportér belehradského denníka Vreme Miloš Crnjanski sa v septembri 1932 v Starej Pazove stretol a rozprával s doktorom Vladimírom Verešom, evanjelickým farárom Vladimírom Hurbanom, učiteľom Ferdom Klátikom a „s jedným z najbohatších Pazovčanov“, meno ktorého neuvádza, ako aj s viacerými nemenovanými spolubesedníkmi, ktorých vo štvrtok stretol na pľaci. Tak sa dozvedel, čo pazovských Slovákov trápi najväčšmi zo všetkého.

„Prisťahovali sme sa ešte roku 1770, no nedostatok zeme nás trápi od samého začiatku. Nás 7 000 Slovákov a 2 000 Srbov tvoriacich obyvateľstvo Starej Pazovy, bez Nemcov, máme na osobu iba 0,90 kat. jutra, čiže 0,76 kat. jutra.“ Háčik bol v tom, že všetku ostatnú pôdu, spolu 4 000 kat. jutár v pazovskom chotári, v Járkovci, vlastnili hraničiari zo Sriemskych Karloviec. Ak ju chceli obrábať, Pazovčania si ju museli brať do árendy a platiť, čo ich stálo veľa peňazí.

Učiteľ Ferdo Klátik povedal Crnjanskému, že v slovenskej škole pracuje 18 učiteľov a učiteliek, zaviedol ho do Slovenskej čitárne „plnej sedliakov, ktorí čítajú a trávia tu dni oddychu bez alkoholu“, a ukázal mu veľkú sálu Slovenského národného domu, kde vtedy pôsobil spolok mladých priateľov divadla.

Crnjanski v reportáži okrem toho napísal, že zdravotný stav obyvateľov Pazovy nie je práve najlepší, že chudobné deti zvyčajne zakončia len štyri triedy základnej školy, a potom musia ísť zarábať, chlapci pri statku, dievčatá ako slúžky do Belehradu. Ďalej podal podrobný opis dievčenskej výbavy: „Tri postele, jeden šifonier, jeden kredenc, stôl a štyri stoličky.“

Branko Rakočević

V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ
V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ

VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ (1981) Od septembra 2013 je zodpovednou redaktorkou týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Do Hlasu ľudu nastúpila v marci 2013 ako redaktorka-novinárka. Od januára 2009 do februára 2013 bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 bola členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Je laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002 a Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, ktorú udeľuje Asociácia slovenských novinárov. Kontakt: dorcova@hl.rs