Každoročne obdivujeme úspešné koncerty festivalu Selenčské sláviky.
Bolo ich už 16 ročníkov, je to teda 32 koncertov, lebo od začiatku pre veľký záujem osobitne spievajú žiaci nižších ročníkov selenčskej základnej školy a osobitne žiaci vyšších ročníkov. Spolu ich býva na každom festivale zo 60.
A tu je aj Orchestrík, ktorý sprevádza spevákov, a ten bol tohto roku až 30-členný. Nebudeme to násobiť, už na prvý pohľad ide o impozantné číslo, ale ide hlavne o veľkú a šľachetnú vec: je to hudobná a kultúrna budúcnosť Selenče. A nielen Selenče. A veru aj súčasnosť, lebo účastníci tých prvých ročníkov už majú vyše 20 rokov a z mnohých z nich sú už erudovaní hudobní odborníci, profesori, dirigenti, skúsení a oceňovaní speváci.
Hlavným „vinníkom“ vzniku a pretrvávania tohto vzácneho podujatia je Dr. Juraj Súdi, profesor hudobnej kultúry. V rozhovore nám povedal aj to, prečo je festival od prvého ročníka nesúťažný.
„Vychádzajúc zo skúseností z rôznych súťažných medzinárodných a domácich menšinových festivalov a podujatí, na ktorých si merajú sily umelci, pochopili sme, že ide o niečo nemerateľné a nehmatateľné. Povedali sme si, že by bolo najlepšie organizovať len také podujatia, kde sa bude hlásať rovnaká úcta ku všetkým účinkujúcim. Ukázalo sa to ako niečo, čo dáva krásne výsledky a usilovnosť všetkých sa prejaví v tom najkrajšom a najširšom slova zmysle. V tom aj leží zmysel celého nášho podujatia Selenčské sláviky, a to mu možno aj dáva život a trvanie už po šestnástykrát.“
Do Orchestríka noví členovia pribúdajú, po skončení základnej školy aj odchádzajú, ale sa aj vracajú.
„Áno, niektorí naši bývalí muzikanti sa občas hlásia, z vlastnej iniciatívy sa zapoja znovu do orchestra, a to spravidla, keď chystáme festival Selenčské sláviky,“ povedal nám spolubesedník. „Dokonca vo festivalovom zložení Orchestríka sme mali už i žiakov z Pivnice a z Hložian, ktorí k nám chodili na hodiny huslí, tak sa zapojili aj do práce Orchestríka. Vlani sa nám na našich skúškach a vystúpeniach pridali i mládežníci muzikanti zo Šídu a tohto roku sme mali na scéne i dvoch petrovských gymnazistov.
Ja by som bol najradšej, aby deti vôbec neprestávali hrať v Orchestríku, ale to nie je možné. Mladí ľudia treba, aby dorástli, aby šli za svojimi mladistvými záujmami a potrebami. Je to mojím problémom, že si vypestujem muzikanta, ktorý po čase ,uletíʻ. Vedomý som si ich dospievania a veľmi sa teším, keď vidím, že sa neskoršie ako dospelí muzikanti uplatnia v inom hudobnom telese,“ zdôveril sa nám profesor Juraj Súdi, ktorý s manželkou Renátou bdie a profiluje tento festival: od prihlasovania potenciálnych účastníkov, cez prípravu notového materiálu, nacvičovanie hudobníkov a spevákov, po vystúpenie na festivale, ktoré treba doplniť i textom pre moderátorov, darčekmi pre účinkujúcich, záverečným koktailom.
A potom ešte doložil:
„Nikdy sme nelimitovali počet členov v Orchestríku. Vždy sme otvorení k spolupráci so všetkými. Keď nás je menej, tak vystúpenie podáme s menším počtom hudobníkov, keď nás je viac, tak zahráme viacerí. Niekedy si zahrám s Orchestríkom aj sám. Nemám s tým problém. Máme radosť z muzicírovania, a to chcem vštepiť i všetkým členom Orchestríka. Keď sa mi táto vec vydarí, vtedy som svoje poslanie splnil.“