NAŠA TÉMA: Ako cestujeme

[accordion title1=“Ako cestujeme – na úvod“ text1=“Do práce, do školy; za povinnosťami alebo iba tak, pre vlastné potešenie na výlety… Cestujeme… Najčastejšie autobusom, zriedkavejšie vlakom, len občas alebo vôbec nie loďou či lietadlom. Cestujeme radi, natešení, zvedaví alebo nezainteresovaní nevoľky, nadurení. Cestujeme všelijako. Aj horšie bývalo a nehanili sme (príliš), takže ani teraz, keď cestujeme pomerne kultúrnejšie a pomalšie než predtým, nemienime chváliť. Čo starší, spomíname si na obdobie spred sotva dvoch desaťročí, na preplnené autobusy a k prasknutiu napchané vlaky, na cudzie lakte medzi vlastnými rebrami, na fučiacich a zúriacich sprievodcov, na hurhaj cestujúcich, medzi ktorými nechýbali ani kohúty či gunáre, pamätáme sa na letné peklá a zimné „ľady“ vo vozidlách, na prach a cigaretový dym, na potoky potu pútnikov prinútených často stáť na jednej nohe, pri troške šťastia nie na svojej, v blahej pamäti máme miliónové ceny lístkov v roku Páne 1993 (podstatne navýšené pri popoludňajších návratoch z práce, zo školy, z nemocnice…). Všetko to, všakáno už ani nie je pravda. Veď dnes je cestovanie hromadnou dopravou predsa len pohodlnejšie. Už je podstatne menej autobusov, ktoré premokajú, v ktorých sa v zime nevykuruje a v lete nechladí. Problémy však nikto definitívne nevymazal. Je azda normálne, že povedzme takí Padinčania, Samošania, Kovačičania a občania niektorých iných vojvodinských dedín sú priam odťatí od sídelného mesta Vojvodiny, že nemajú priame spojenie s Novým Sadom? Alebo že občania Hložian so sídlom Obce Báčsky Petrovec vzdialeným desať- – dvanásť kilometrov v sobotu a nedeľu nemajú žiaden spoj? Vari je prirodzené, že dnes, keď vlaky vo svete dosahujú rýchlosť 250 kilometrov za hodinu s cieľom švihnúť si dupľom rýchlejšie, sa u nás rútia rýchlosťou pomalších pretekajúcich cyklistov? (Juraj Bartoš)“ ]

HROMADNÁ DOPRAVA V OBCI BÁČSKY PETROVEC

Hoci sa v Obci Báčsky Petrovec počet osobných automobilov za posledné dve-tri desaťročia niekoľkokrát znásobil, potreba po hromadnej preprave stále pretrváva. Potvrdil nám to aj vedúci autobusovej stanice v Báčskom Petrovci Jovica Ostojić v rozhovore o aktuálnej situácii v hromadnej autobusovej preprave na tomto území. V tejto nie až tak veľkej obci, kde hlavná dopravná tepna tiahne do Nového Sadu, sa v minulosti premleli viaceré dopravné spoločnosti, ale zotrval iba podnik Dunavprevoz z Báčskej Palanky a v zanedbateľnej miere Saobraćaj z Odžakov.

– Ako často denne Dunavprevoz prepravuje cestujúcich z Petrovca do Nového Sadu?

– Preprava do Nového Sadu a späť v rámci pracovného dňa je roztriedená na 19 časových termínov. Cez víkend a počas sviatkov ten počet je o čosi zredukovaný. Niektoré termíny sú ladené pre žiakov a študentov. Z Petrovca máme prvý odchod o piatej hodine ráno a posledný večer o deviatej. Z Nového Sadu ideme najprv ráno o 6.20 a posledný návrat autobusa je o 22.20.

– Hložany sú akoby odstrihnuté z tejto obce; napríklad v sobotu a nedeľu vôbec nemajú autobusové spojenie s Petrovcom…

– Z Petrovca do Hložian autobus v pracovné dni odchádza o 6.00 h ráno a vracia sa o 11.20. Ďalší spoj je o 14.05, ten sa otočkou vracia o 14.40 a po príchode do Petrovca ešte raz zmeria cestu do Hložian a späť. Ráno Hložanci majú spoj do sídelného mesta obce o 6.45. Pravdou je, že majú výhodnejšie spoje aj na sever do Somboru, aj na juh do Nového Sadu a ďalej. Určitý čas sme na relácii Petrovec – Hložany experimentovali s väčším počtom liniek, mali sme však veľké schodky, takže sme sa toho vzdali.

– Tunajší cestujúci sa neraz sťažovali na opotrebované autobusy. Ako je to v súčasnosti?

– Skutočne bývalo všelijako. Už osem rokov je Dunavprevoz súkromný podnik a zdá sa, že je teraz o štipku lepšie. V Petrovskej obci premávajú autobusy aspoň s motorom Euro3 a vyrobené sú v rokoch 1991 – 1995, kým v Palanke sú autobusy novšie, ba aj celkom nové. Tie, ktoré premávajú na dlhších reláciách (do Belehradu a ďalej), sú aj o poznanie komfortnejšie.

(Jaroslav Čiep)

DOPRAVA V KOVAČICKEJ OBCI     

Už takmer polstoročie cestujú Padinčania a Kovačičania za prácou a inými povinnosťami do Belehradu. Skôr používali železničnú prepravu a toho času asi päťsto ľudí (z toho viac ako polovica sú ženy) každodenne cestuje autobusmi. Začiatkom deväťdesiatych rokov v Kovačickej obci začali pôsobiť súkromní autobusoví prepravcovia a o niekoľko rokov neskoršie už podnikali aj majitelia mikrobusov a taxikári, ktorí zaviedli nepravidelné linky. Riaditeľ súkromného podniku Janko Transport v Kovačici Ján Šiška, súčasný mikrobusový prepravca, ktorý sa touto prácou zaoberá už 25 rokov, nám  zmapoval a ozrejmil situáciu ohľadne hromadnej dopravy v Kovačici:

− V súčasnosti je v našom meste niekoľko súkromných autobusových a mikrobusových prepravcov, ktorí v posledných rokoch zápasia s početnými problémami. Okrem toho, že je ekonomická kríza a ľudia nemajú peniaze, súčiastky pre autobusy a mikrobusy sú drahé, zápasíme aj s nekorektným správaním inšpektorov. Od mikrobusových prepravcov totiž žiadajú zoznam cestujúcich, často im bez dôvodov zoberú registračné značky… V poslednom čase nezastávame priamo na autobusových zastávkach, ale 5 –10 metrov mimo nich, v snahe vyhnúť sa akémukoľvek problému.

Majiteľ mikrobusu Ján Šiška je presvedčený, že Zákon o doprave neporušuje, a že sa majitelia autobusov (zvlášť pančevský podnik ATP), ktorí sa zaoberajú pravidelnou autobusovou prepravou, iba snažia likvidovať konkurenciu.

– Každý deň z Padiny a Kovačice smerom do Pančeva a Belehradu premávajú aj pančevské autobusy ATP Pančevo, ktoré oberajú o cestujúcich našich súkromných prepravcov na domácej pôde. Radšej keby uviedli linku na relácii Pančevo – Kovačica – Zreňanin – Nový Sad.

– Koncom deväťdesiatych rokov ste, okrem do Belehradu, jazdili aj smerom do Zreňaninu a Nového Sadu.

− Kým sme odvážali žiakov do škôl, zvyšné voľné miesta v autobuse a mikrobuse vždy zaplnili pracovníci zreňaninského mäsového kombinátu BEK. Neskoršie, keď továreň zavreli, tunajší robotníci zostali bez roboty a my bez cestujúcich, takže sa nám už tá linka neoplatila. Nakoľko som dobre informovaný, smerom do Zreňaninu a Nového Sadu v súčasnosti nepremáva žiadny mikrobus, ani autobus. Aj „šinobusy“ (osobné vlaky) poslednýkrát jazdili v tom smere pred takými štyrmi rokmi. Cestujúcich, najmä žiakov, svojimi súkromnými autami prepravujú rodičia. Cítiť pokles cestujúcich, zdá sa, že niektoré autobusové spoje celkom zanikajú.

(Anička Chalupová)

BANÁTSKE OSADY A HROMADNÁ DOPRAVA

Na otázku, aké majú dopravné spojenie so svetom, v miestnych spoločenstvách Jánošík, Aradáč a Biele Blato sme dostali odpoveď, že vcelku sú slušné, ale že by mohli byť aj omnoho lepšie.

Tajomník MS Jánošík Janko Tomeček nás poinformoval, že linky, ktoré prepravujú žiakov do stredných škôl vo Vršci, sú prispôsobené ich potrebám. Autobusy odchádzajú ráno a z Vršca sa vracajú popoludní. Tieto spoje najčastejšie používajú aj iní občania. Problém je v tom, že sa žiaci, ktorí do školy chodia poobede, nemajú ako vrátiť. Preto si musia vo Vršci prenajať byt, čo nie zanedbateľné, ak sa má na zreteli, že Alibunárska obec žiakom z jej územia prostredníctvom obecného dopravného podniku na sto percent vyfinancuje mesačné lístky. Jánošíčania sa do Vršca  môžu dostať aj autobusmi STUP Vršac, ale buď v Plandišti alebo Alibunári musia prestúpiť. Konečne Jánošík má slušný počet priamych autobusových liniek s Pančevom a Belehradom, čo zvlášť zodpovedá ženám, ktoré si v Belehrade na život zarábajú „bedinuvaním“. Najhoršie spojenie občania tejto osady majú so Zreňaninom a Novým Sadom. Aby sa tam dostali, Jánošíčania sa musia dostať najprv buď do Plandišta, Velikej Gredy alebo Hajdušice. Najčastejšie si volia Hajdušicu, lebo je to najlacnejší variant. Takto cestujú najmä žiaci a študenti, ktorí sa školia v Novom Sade a Zreňanine. Pravdaže, aj keď sa na víkendy vracajú domov, niekto musí prísť pre nich. Je síce pravda, že STUP Vršac sa pred niekoľkými rokmi pokúsil nadviazať linku Alibunár –  Zreňanin, respektíve Alibunár – Nový Sad, cez Jánošík, ale to sa ukázalo ako úplne nerentabilné.

Hajdušičania však so spojeniami nemajú väčšie problémy. Najlepšie spojenia majú s Vršcom, ku ktorému aj najviac gravitujú, avšak z tejto osady sa bez problémov priamymi autobusovými linkami možno dostať aj do Zreňaninu a Nového Sadu a v priebehu dňa je možné vrátiť sa domov. Trochu slabšie sú spojení s Pančevom a Belehradom. Tam sa síce tiež dostanú, ale musia prestúpiť v Plandišti. K dispozícii majú aj taxikára, ktorý na tejto relácii premáva každý deň.

Biele Blato má priame autobusové spojenie iba so Zreňaninom. Dva autobusy premávajú v ranných hodinách, ďalší až o dvanástej a ďalšie dva popoludní, t. j. v predvečerných hodinách. Tajomník MS Biele Blato Zoltán Barna hovorí, že autobusové linky sú prispôsobené prevažne žiakom a robotníkom, aj keď napríklad robotníci, ktorí robia v druhej zmene v Zreňanine, sa nemajú ako vrátiť domov, lebo posledný autobus zo Zreňaninu do Bieleho Blata štartuje večer o ôsmej. Kvôli tomu do práce cestujú vlastnými autami alebo sa vyhýbajú zamestnaniam, kde sa pracuje v zmenách. Výhodou je, že niektoré novozaložené podniky majú vlastnú prepravu robotníkov.

Predseda MS Aradáč Nikola Josimov je vcelku spokojný s autobusovými spojeniami tejto dediny so svetom, hoci by, ako hovorí, vždy mohlo byť aj lepšie. Autobusovú prepravu najviac používajú žiaci. Aradáčania sú však známi aj tým, že do mesta často odchádzajú na bicykloch, čiže využívajú novú cyklistickú dráhu. Treba dodať, že Zreňanin má dobré spojenie so všetkými väčšími mestami, predovšetkým s Belehradom, Novým Sadom, Vršcom, Kikindou a Pančevom. Mimochodom, tri autobusy na ceste zo Zreňaninu do sídelného mesta Vojvodiny odbočujú aj do Aradáča. Občania týchto dvoch osád však v značnej miere používajú aj služby taxikárov, tak tých, ktorí sa týmto zaoberajú legálne, ako aj tých nelegálnych, ktorí cestujúcich zavezú do mesta za cenu autobusového lístka. V bieloblatskom MS vyjadrili obavy, že nelojálna konkurencia prinúti prepravcov, aby pre nerentabilitu dodatočne zredukovali autobusové linky.

(Vladimír Hudec)

 ŽELEZNIČNÁ DOPRAVA VO VOJVODINE JUBILUJE

           Všetko sa vlastne začalo z dlhej chvíle, prechádzkou po nástupišti hlavnej novosadskej stanice, keď zrak prilákali fotografie rôznych lokomotív vo výklade čakárne. Už niekoľko rokov na poschodí hlavnej stanice sídli   Oddelenie fotografie železničného múzea ponúkajúce, žiaľ, len z času na čas pasažierovi možnosť načrieť do dlhých dejín tohto druhu dopravy.

Jeho tunajšie anály sa začali písať pred 160 rokmi, v roku 1854, keď sa železnica dostala do Vojvodiny, takých dvanásť rokov po prvých novosadských úvahách (1842) o novom zázraku techniky. Hlavná trasa sa budovala od Subotice smerom na Nový Sad, no muselo uplynúť ešte pár desaťročí, kým pokrajinskú metropolu nezačala krášliť prvá železničná stanica. Vystavali ju na južnej periférii mesta, slávnostne otvorili v marci 1883, aby sa už v decembri toho istého roku stala i tranzitnou. Vlastne vtedy, keď do funkcie dali prvý kovový jednokoľajový železničný most cez Dunaj a tunel popod Petrovaradínsku pevnosť, čo prvému vlaku umožnilo odísť do Zemunu. Pred čosi viac ako storočím, v roku 1912, na novej lokalite nachádzajúcej sa neďaleko Futockej cesty smerom na Jugovićevo, uzrela svetlo sveta aj veľmi potrebná nákladná stanica. Hlavná železničná stanica celé desaťročia zostala tam, kde je dnes tzv. Limánsky pľac.

Začiatok výstavby jej novej a modernej budovy, ktorá je dodnes jedným zo symbolov mesta, označil i začiatok  stavania bulvárov začiatkom rokov šesťdesiatych. Medzi nimi prvým bol  Bulvár 23. októbra, dnes Bulvár oslobodenia, v ktorom takmer štyri desaťročia sídli i redakcia Hlasu ľudu. Hlavnú železničnú stanicu slávnostne dali do prevádzky presne pred polstoročím, 24. mája 1964, týždeň pred nadobudnutím platnosti nového medzinárodného cestovného poriadku.

Dosť málo je známy údaj, že začiatkom 20. storočia Vojvodina mala najhustejšiu sieť tratí v Európe, že  jej kultúrny a hospodársky rozvoj bol priam nepredstaviteľný bez železníc, že tieto pred storočím boli najvplyvnejším druhom prepravy…

V súčasnosti služby hlavnej železničnej stanice v Novom Sade využíva každý deň priemerne sedemsto do osemsto cestujúcich. Najrušnejšie na nej je v piatok a na sviatok, keď sa predá i tisíc cestovných lístkov za deň, najtichším dňom je zase utorok, keď je predaných lístkov približne dvakrát menej. Vcelku naše železnice zdieľajú osud spoločnosti, ktorej hviezdne chvíle sú dávnou minulosťou: živoria ako dokážu, lebo je peňazí na obnovu a investície málo. Preto sú ich kolesá pomalé a nie vždy sa dá spoľahnúť na ne. No predsa sa krútia, za dosť skromné peniaze. Pri takomto životnom štandarde netreba sa preto diviť, že sa rok čo rok stávajú  populárnejšie. Lebo ako to ktosi dávno vystihol, nielen žiť, ale aj cestovať sa musí. Stále.

(Úryvok z dokumentárneho filmu Dejiny srbskej železnicce (zdroj: www.youtube.com))

(Oto Filip)