„Nebolo mi pravo, tak mi bolo krivo!“
Pre neznalcov vojvodinskej slovenčiny, takej špecifickej, inej a už príliš posrbčenej, konštatácie „nebolo mi pravo“, „tak mi bolo krivo“ nie sú vôbec pochopiteľné. A čo my vlastne nimi chceme vyjadriť? Srbskou príslovkou „pravo“ v takej nenáležitej syntagme „nebolo mi pravo“ vyjadrujeme pocit nespokojnosti s niečím konaním, rozhodnutím, resp. že sa nezhodujeme s počínaním, konaním niekoho… Namiesto tohto svoju nespokojnosť v slovenskom jazyku môžeme vyjadriť nie jedným spojením, ale: rob si, čo chceš; mne je všetko jedno; mne je jedno; nie som proti tomu alebo je mi všetko jedno. Tu možno použiť aj tieto spojenia: nepáči sa mi to; nebolo mi po vôli; nie mi je po vôli.
Spojením „krivo mi je“ („tak mi je krivo“, „krivo mi bolo“) vyjadrujeme nespokojnosť, ľútosť a siahame po ňom aj v prípade, keď nás niekto rozčaruje svojím správaním, konaním, keď zažijeme sklamanie v priateľstve, v láske, v práci, jednoducho v tých prípadoch, keď sme aj rozčarovaní, ale z tých nepríjemností aj rozhorčení. V týchto prípadoch také nenáležité tvary treba vystriedať slovenskými tvarmi: je mi ľúto, ľutujem. Pociťovať žiaľ a nespokojnosť s niečím vyjadríme aj týmito slovesami: banovať: ľutoval, banoval svoj čin; banoval, že neprišla; mrzieť: (neosobné) mrzí ma to; expresívne kajať sa; knižne želieť (ľutovať svoje činy): kajal sa za prečin; želel svoju minulosť. A keď sa zároveň aj trápime, vhodné sú tieto slová: ľútiť, ľútostiť, žialiť: ľútostila, žialila nad synovým neúspechom; aj knižným slovom žalostiť možno vyjadriť tie trpké pocity.
Anna Horvátová
