NOVÝ ŽIVOT A IDENTITA: Identita je nie sklená guľka – nestratí sa

VLADIMIR PIŠTALO – ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ – PAVOL RANKOV /  Dvaja poprední spisovateľa – jeden slovenský a jeden srbský – o vnímaní vlastnej identity a kultúrnych kontextov

zvb@ Jedna z významných otázok pre menšinové spoločenstvá je otázka identity. Vo svetle globalizácie a moderného spôsobu života je prirodzené, že sa aj chápanie tohto pojmu, jeho významu a náplne mení. Menšinové spoločenstvá otázku zachovania národnej príslušnosti chápu ako imperatív a preto problém udržiavania vlastného literárneho kontextu vnímajú s určitou dávkou prepiatosti. Kultúrni dejatelia z radov slovenskej vojvodinskej spoločnosti predovšetkým trvajú na vlastnom kontexte, ale aj na chýrečnej trojkontexuálnosti. Z jednej strany je kontext celonárodný, z druhej strany sa nachádza kultúrny kontext krajiny, v ktorej žijú a tretí je špecifický kontext ich menšinovej kultúry, ktorý sa vyvinúl v zahraničí. Nás zaujíma, ako sa k tomuto pojmu stavajú poprední predstavitelia slovenskej a srbskej kultúry. Ako oni vnímajú vlastnú a našu identitu. Mohli by sme tým prispieť buď k prehodnocovaniu a inakšiemu vnímaniu tejto kulturologickej a pychologicko-sociálnej kategórie, alebo k jej upevneniu.

Spolubesedujúci nie sú náhodne zvolení. Vladimir Pištalo patrí medzi najvýznamnejších súčastných srbských spisovateľov, je laureátom NIN-ovej ceny a iných vyznamenaní a tiež nežije v hraniciach štátu vlastného národa. Totiž dlho pôsobí v Bostone. V dizertačnej práci sa zaoberal témou viacnásobnej identity srbských vysťahovalcov – srbskej, americkej a juhoslovanskej. Jeho spolubesedujúci Pavol Rankov, tiež nositeľ viacerých vyznamenaní, okrem iných Ceny Európskej únie za literaturu, práve túto tému spracoval v románe Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) a zobrazil v ňom viacnárodé prostredie a jeho občanov, ktorí neustále na každých niekoľko rokov menia buď meno, priezvisko, vyznávajú si inú národnú príslušnosť alebo vlasť. Je to osud strednej Európy. Rankov v tomto viacnásobne odmeňovanom románe ironizoval národné povedomie a nacionalizmus.

Opýtame sa ich nakoľko je identita trvalá, pevná a nemenná kategória?

vpistalo@ Mircea Eliade povedal, že bez ohľadu nakoľko je inak slobodný, človek navždy zostáva otrokom svojích archetypálnych intuícií. Moja archetypálna intuícia je stálosť identity. Ešte stale sa hanbím, keď si spomeniem na niektoré hlúposti, ktoré som popáchal ako malý chlapec. Nemusel by som, ale sa zahanbím, práve skrze tento pocit stálosti. Keď uvažujeme o vzťahoch medzi ľuďmi, môžeme rovnoprávne trvať na podobnosti ako aj na odlišnosti. V Amerike, kde žijem, je moderné insistovanie na rozdieloch. Ja insistujem na podobnosti. Keď ide o uvažovanie o osobnosti – individuálnej alebo kolektívnej – v dnešnej dobe je moderné trvať na nestálosti, na hádaní alebo vyjednávaní sa s tou osobnosťou. Nalieha sa, aby sa „opakovane vymýšľala“ osoba. To je pekná myšlienka a historicky sa stáva populárna alebo možná v 18. storočí s rozvojom impersonálnych miest, v ktorých sa vytvorili podmienky na to, aby sa jednotlivec mohol stať niekým iným – kohokoľvek si predstaví. Je to lákavý a opojný nápad – vymyslieť seba odznovu – ale neviem nakoľko je to v skutočnosti možné. V určitej (si) miere áno. Môžete zbúrať niektoré steny, ale nie nosné. Teda, v spoločnosti, v ktorej žijeme, je zaužívané insistovať na zmene identity a ja trvám na kontinuite.

Mňa zaujíma, v akej miere spisovateľ, keď vytvára príbehy a postavy, sa pritom môže zbaviť vlasnej identity. Keď píšete o iných ľuďoch, skutočných alebo fiktívnych, vystupujete vtedy dočasne zo seba?

prankov@ Trochu ma prekvapuje, čo hovoríte Vladimir. Od človeka, ktorý odišiel do Ameriky, by som skôr očakával, že sa tam pokúsi premeniť svoju identitu. Podobne aj ja mám take slovné spojenie, ktoré ma irituje – je to terminus technicus “manažment identity”. Kto chce svoju identitu manažovať, bude s ňou mať problémy, až kým nerezignuje a nepríjme to – kým je, identitu, aká mu patrí.

Ešte pred polstoročím sa ľudia s identitou netrápili. To slovo sa tak často nepoužívalo. Tiež si myslím, že človek je celostný v čase – to, aký som dnes, vyplýva z toho, ako so mnou komunikovali rodičia a aký som bol v minulosti. Žiaľ! Hanbu za hriechy z mladosti si aj ja nesiem so sebou ako balvan. Navždy zostanem postkomunistický človek, tá skúsenosť ma nikdy neopustí. Napokon, nie je to len negatívum, mnohým veciam, ktoré sa dejú na rusko-ukrajinskej hranici, rozumiem lepšie než štyridsaťroční slovenskí politológovia, pretože mám skúsenosť s totalitným systémom. Zdenka, vaša otázka znela, nakoľko je identita nemenná, a podľa môjho názoru je identita ako snehová guľa, tam niekde vnútri je to staré, zdedené, archetypálne. Ale na povrchu môže byť čosi nové, získané len nedávno.

vpistalo@ Možno nemáme až natoľko odlišné názory na túto tému, len sa inak vyjadrujeme. Možno ide o to, či sa my sami chceme meniť –  na čo máme plné právo  – a možno na nás tlačí doba alebo prostredie, aby sme sa zmenili. V tom prípade sa javí niečo podobné povinnosti vzoprieť sa. Musíme si zachovať nejaké jadro svojej bytosti, aby nás nerozorvali odlišné očakávania. Chcel by som to ilustrovať úryvkom z môjho románu Milnénium v Belehrade /14 kapitola, Príbeh o rytierovi/.

Človek, nech nepoviem spisovateľ, musí byť autonómny aj vôči svojmu okoliu aj vôči svojej dobe. Ako hovorí Karl Kraus: “Ak umenie nie je proti dnešnému dňa, tak je to umenie len pre dnešný deň.”

Keď ide o proces tvorby, pravdaže. Ja nie som dôležitý, keď tvorím hrdinov. Ja seba dám preč a zmiznem. Stanem sa dibukom. Ako v tom Flaubertovom výroku: “Pani Bovaryová – to sam ja.“  Považujem, že ľudia majú potenciálne omnoho väčšiu možnosť empatie, ako čo dosiahnú. Proste na nej nepracujú. Najmä v Amerike. Keď rozvíjal svojich hrdinov, režisér Federico Fellini ich najprv nakreslil. Máte nejaký spôsob, ktorým sa prepájate so svojimi hrdinami pokým vznikajú?

prankov@ Som rád, že ste spomenuli tento Flaubertov výrok, pretože pred niekoľkými rokmi mi veľmi pomohol. Ako autor som sa trápil s tým, že sa projektujem do postáv románu, ktorý som vtedy práve písal. Tí vymyslení anti-hrdinovia hovorili vety, ktoré som chcel povedať ja. Vtedy som náhodou natrafil na Flauberta ukrytého v pani Bovaryovej a veľmi mi odľahlo. Ako pedagóg zdôrazňujem študentom, aby sa nezaoberali autorom, ale iba textom, avšak ako autor musím pripustiť túto očistnú funkciu textu pre autora. Postmoderna síce často trvá na tom, že je autor mŕtvy, ale duša autora je prevtelená a žije aj vo vnútri jeho kníh. Chápem, čo ste mali na mysli, keď ste spomenuli dibuka. Ale myslím, že teraz hovoríme ako autori, ako čitatelia by sme asi mali mať iný uhol pohľadu na vzťah osobnosti spisovateľa k textu či nie?

vpistalo@ Aby som nenarušil spontánnosť prístupu k tvorbe, snažím sa v procese písania nezapájať do procesu písania svoje profesionálne identitity, vrátane identity historika a spisovateľa. Písanie je určitý druh oslobodzovania sa od seba, od svojích „povinných reakcií“, ktoré sú pre nás charakteristické, tak ako čo vám nohou trhne, keď lekárske kladivo udrie o koleno. Pošlime svoje vlastnosti na dovolenku a ako ľudia bez vlastných charakteristík otvorme sa pre potenciálne vlastnosti, nakoľko sú nám dostupné. Samozrejme, že naše osobné vlastnosti trochu zafarbia to, čím sa zaoberáme, ale to je vyššia sila. Rozhodne súhlasím s vami, že je spisovateľova biografia sekundárna vo vzťahu k tvorivej sile. Preto som nemal rád film Zamilovaný Shakespeare, ktorý sa pokúsil všetky Shakespearove témy vysvetliť jeho osobnými skúsenosťami. Mne to pripomína kritikov bez nadania a fantázie, ktorí nepodobné chcú zviesť na podobné. Keďže obaja prednášame, chcel by som, aby sme si porovnali skúsenosti. Ste spokojný s úrovňou načítanosti svojích študentov?

prankov@ Klesajúca úroveň vzdelanosti slovenských vysokoškolákov je celonárodný problém. Hovoril som o tom s univerzitnými pedagógmi vyučujúcimi matematiku, prírodné vedy, filozofiu či sociológiu – a skúsenosť je všade rovnaká, študenti sú menej vzdelaní, než boli ich predchodcovia pred pätnástimi rokmi. Dokonca pedagóg vyučujúci umelecké odbory mi povedal, že medzi záujemcami o štúdium filmovej kamery sú aj takí, ktorí nedokážu uviesť meno jediného kameramana. Ak ani umelci nebudú mať záujem o svoju profésiu, čo zostane z kultúry a civilizácie? Kafka ich nudí, Borges im je absolútne nezrozumiteľný, pri Pavičovi sa pýtajú, načo je taká literatúra „dobrá“. A neustále chcú vyjadrovať svoj názor: „Z Kafkovho Procesu som si prečítal len prvú kapitolu, ale určite viem, že…“ Toto ničím nepodložené sebavedomie ma desí, pretože to je prekážka zmysluplného dialógu. Dialóg vyžaduje štúdium poznatkov a nie arogantné sebavedomie. Mark Bauerlein tvrdí, že za to všetko môže elektronická komunikácia.  Mňa trochu upokojuje, že vidím, ako mi študenti dospievajú pred očami. Prichádzajú ako nezrelí stredoškoláci, no po piatich rokoch sú oveľa vyspelejší. Samozrejme, vôbec to nepripisujem môjmu vplyvu, to určite nie, ale mám dojem, že spolu s predĺžením ľudského veku prišlo k predĺženiu pubescencie a adolescencie. Na univerzity vstupujú deti, dospelosť prichádza neskôr. Ale aby som sa napokon vrátil k vašej otázke, celkovo nižšia vzdelanosť sa prejavuje predovšetkým nízkym záujmom o kvalitnú literatúru. Aká je vaša skúsenosť s Američanmi? V Európe sme vždy podceňovali ich vzdelanosť a kultúrnosť. Je to ešte oprávnené?

vpistalo@ Odpovedali ste mi práve to, čo som sa obával, že mi odpoviete. Domnievam sa, že ide o globálny fenomén. Sú takí, ktorí o tom hovoria ako o „neofeudalizme“ odvolávajúc sa na veľké sociálne rozdiely a porušovanie určitýchsi základných práv, získaných v dobe osvietenectva v zmysle právneho procesu a súkromia. Najviac ma ustarostňuje práve toto, o čom hovoríme. Úroveň vzdelania klesá všade. Možno niečo podobné vnímali ľudia po prvej svetovej vojne, keď latinčina a gréčtina a znalosti príbehov z pohanskej mytológie vypadli u učebných osnov. Ja som sa síce na gymnáziu ešte učil latinčinu, ale mal som z nej zlú známku. Ale, možno tvrdiť, že sa bez gréčtiny zaobídeme a angličtina sa stála nová lingua franca, ale či sa môžeme zaobísť bez dobrého a elegantného písania. Ta zručnosť sa nezíska inak, len čítaním. Študenti si ju nevypestujú, ak nemajú kondíciu na čítanie. Zdá sa mi, že je bez čítania spoločnosť odsúdená na konzervativizmus, pretože novú myšlienky neprídu z video hier. Odvšade možno počuť rovnaké tvrdenia. Môj kamarát, ktorý prednáša fyziku na strednej škole, mi hovorí, že každoročne musia znižovať úroveň testov. Priateľka, Nemka, sa sťažuje na klesanie úrovne chýrečných nemeckých gymnázii. A tá arogancia bez vedomostí to ma osobitne ustarostňuje a štve. Tomu v Amerike hovoria entitlement – pocit oprávennosti. Na čo? Na spupnosť a narcistickú ľubovôlu. Pri tom ste spomenúli niektorých z mojích obľúbených spisovateľov. Posmeľuje ma proces dospievania, ktorý si všímate u svojich študentov. Zo skúsenosti viem, da je všeobecná kritika správania mládeže márna práca. Príbehy nemôžu zaniknúť. Budú sa rozprávať len iné príbehy a inými spôsobmi. V Amerike vždy bolo múdrych a originálnych ľudí, ako Mark Twain, Henry Miller, David Lynch. Lenže dnes sa málo prekladá. Zdá sa, že preklady zo všetkých jazykov zahŕňajú len päť percent kníh, ktoré sa tlačia v Amerike. Ja tu žijem a to ma ustarostňuje. Ak by ste si, okrem slovenskej, volili aj niektorú inú alternatívnu literárnu tradíciu, ku ktorej máte afinity, ktorá by to mohla byť?

prankov@ Aká optimistická otázka smerujúca k alternatívnej histórii! Nepovažujem seba za pokračovateľa slovenskej literárnej tradície. Je to čosi ako dedičný hriech – narodil som sa s tým a celý život sa v tom chcem nejako udomácniť. Keby som si mohol vybrať, určite by som za svojich starých rodičov volil Borgesa, Bioy Casaresa a Cortázara. Takže argentínska literárna tradícia je mi veľmi blízka, hoci pripúšťam, že na nej zrejme obdivujem istú mentálnu exotickosť, teda práve to, že mi je vzdialená, že je iná, že ju nikdy úplne nespoznám, pretože to nie je moja literárna tradícia. Zaujímavé je, že zreteľne pociťujem rozdiel medzi slovenskou a českou literárnou tradíciou, hoci detstvo, školské vzdelávanie aj mladosť som prežil v Československu. Aj v období spoločnej komunistickej česko-slovenskej federácie boli literatúry zreteľne oddelené a neexistoval žiaden oficiálny tlak spojiť ich. Ako to bolo v Juhoslávii? Pociťovali spisovatelia a čitatelia, napríklad v desaťročiach za Tita, že existuje čosi ako „juhoslovanská literatúra“ alebo literárny život bol vždy národný?

vpistalo@ Zaujímavá otázka. V Juhoslávii podľa sčítania z roku 1973 bolo asi millión tristo tisíc Juhoslovanov. To je najlepší príklad jedného národa, o ktorom viem, že je najprv vymyslený a následne dekonštruovaný v priebehu sto rokov.  Pritom ľudia na sčítaniach neboli posmeľovaní, aby sa tak vyjadrovali. Stará Juhoslávia, tá medzi dvomi vojnami, bola unitárna. Juhoslovanskí komunisti po vojne boli ambivalentní podľa koncepcie, čo znamená, že juhoslovanský štát bol trochu ambivalentný vôči svojej juhoslovanskej podstate. Situácia bola podobná českej a slovenskej. Juhoslovanská literatúra jestvovala skôr na základe implikácie (aj v cudzích antológiach), ako priamo. Bola jedna dobrá skupina na fakulte Juho-svetová, na ktorej sa vyučovala kozmopolitná literatúra v oboch zmysloch, v rámci svojich hraníc a globálne. Boli spisovatelia, napríklad Danilo Kiš, ktorí seba vyslovene považovali za Juhoslovanov. Neskôr boli spisovatelia rozdelení ako veľvyslanectvá. Jeden môj kamarát navrhol, aby sa poviedky Iva Andrića rozdelili podľa tém tak, aby niektoré patrili do chorvátskej, niektoré do srbskej a niektoré do bosniackej literatúre.

Keď človek žije v Amerike, nikoho nezaujíma jeho nuansovaný vzťah ku vlastnej tradícii. Hovoria: ty si zo Srbska a koniec. Áno alebo nie – sa neakceptuje ako odpoveď. Pomysleli by si, že niečo nie je v poriadku. To je pasívna a aktívna legitimácia. Keď som bol na Kube, prvýkrát som videl, že je mango drahší od jablka. Totiž mango je tam obyčajné ovocie a jablko je exotické. Existuje bod, z ktorého vlastnú tradíciu môžete vnímať ako exotickú?

prankov@ Najskôr drobná pripomienka k Danilovi Kišovi: Ak si dobre spomínam, jeho otec bol Žid, takže Danilo sa nemohol len tak jednoducho vyhlásiť za Srba. Pre neho bola juhoslovanská identita výborné praktické aj teoretické riešenie. Čím chcem povedať, že aj tieto nadnárodné, ale pritom etnické identity majú svoj význam.  Pokiaľ ide o otázku, či aj vlastnú identitu môže človek vnímať ako niečo exotické, to pre mňa trochu súvisí s poznaním dejín. Trochu sa mi mieša identita s históriou, čo samozrejme nie je to isté. Napríklad nedávno som si niekde prečítal, že starí Slováci boli v ôsmom a deviatom storočí známi obchodníci s otrokmi. Pre slovenskú identitu táto informácia môže mať zaujímavé dôsledky. Slováci totiž o sebe hovoria, že sú holubičí národ, že nikdy nebojovali. To sa však zrejme vzťahuje len na moderné dejiny – Slováci nebojovali v roku 1848, neskôr Československo nebolo vybojované, ale vzniklo pri rokovaniach diplomatov, potom rovnako ako Česi, ani Slováci nebojovali proti Hitlerovi, keď rozbil Československo, napokon ani v roku 1968 sme nebojovali proti sovietskej okupácii. Je veľmi rozšírená predstava, že aj v deviatom storočí Slováci prijali Maďarov v Podunajskej nížine ako hostí. Zrejme je to mýtus, otrokári sa skôr s novou mocou dohodli na nejakom výhodnom kompromise. Ale fakt, že Slováci už dvesto rokov nebojujú, nás odlišuje od Poliakov, Maďarov aj Srbov. A práve na toto som sa Vás chcel spýtať. Ako vojny po roku 1990 zmenili srbskú identitu? A aký vplyv má táto identita na srbskú literatúru?

vpistalo@ Ja som emigrant. Emigranti majú dva životy – ten pred emigráciou a ten po. Rovnako existujú dva životy vo vojnou postihnutých prostriediach, ten pred vojnou a ten po. Stretol som jedného pána, Moslima zo Sarajeva a hovorím mu: „Poznali sme sa v minulom živote“. Identita… prečítal som mnoho kníh o tom a, ako by povedal Dr. Faustus, “zostal som rovnakým úbohým bláznom, ktorý vie koľko aj vedel.“ Myslím si, že sa tento pojem najprv redukuje na spoločné spomienky a dobrovoľné odchýky od ních. Existuje nejaký „daný život“ a existujú osobné reakcie na ten život. V závislosti  od toho, k čomu nás nútia. Ak nás nútia k (mýtickej) kontinuite, reagujeme zmenou. Ak nás nútia k úplnej diskontinuite, reagujeme nejakým pavúčim spájaním nití.

Zaujímavé pre mňa je to tvrdenie o starých Slovákoch. Veril som, že sa viedli boje pri Bratislave na konci prvej svetovej vojne. Vždy to robíme, zvolíme si určité fakty z dejín, pamätáme si tie údaje a nie susedné. Následne pozorujúc ich ako metaforu, a nie ako fakt, na základe tých vyňatých faktov rozprávame nejaký príbeh o sebe. Nezanedbajme aj pasívny moment identitety. Aktívny je keď poviete „Ja som to“. Pasívny je keď človek hovorí, slovami básnika: „Možno je celý svet v tvojích očiach, možno ma inakším iní tvoria“.

Vladimir Pištalo (1960) vyštudoval na Právnickej fakulte v Belehrade a doktoroval na Univerzite New Hampshire (SŠA) na tému viacnásobnej identity srbských vysťahovalcov. V súčasnosti pôsobí na Becker College Worcester, Massachusetts, kde prednáša svetové a americké dejiny. Žije v Bostone. Patrí medzi najvýznamnejších súčasných srbských spisovateľov. Píše poviedky, romány a eseje. Jeho najznámejšie diela sú: Milenijum u Beogradu (2000), Venecija (2011) a Tesla portret među maskama (2008), ktoré sú preložené do viacerých svetových jazykov. Získal NIN-ovu cenu (2008), Cenu sieti verejných knižníc Srbska (2008) a cenu Kočićovo pero (2012). Preklad do francúštiny Millénaire à Belgrade bol zaradený do finále ocenenia Prix femina (2008).

prankov@ Pätnásť rokov som písal také – nazvime to – kozmopolitné poviedky, ale potom som napísal dva romány viazané na dejiny dvadsiateho storočia v strednej Európe. Prišlo to samo, bolo to čosi ako potreba vyčistiť si minulosť. Je tam viacero epizód, ktoré parodujú nacionalizmus – hlavne slovenský, ale aj maďarský a český. Zaujímavé však je, že aj v časopisoch, ktoré uverejňujú niekedy nacionalistické články, vyšli pozitívne recenzie. Nacionalisti nepochopili, že sa vysmievam z ich „národného náboženstva“. V jednom rozhovore s maďarským spisovateľom Pálom Závadom som pred televíznou kamerou povedal, že pochybujem, žeby sa nás svätý Peter pred nebeskou bránou pýtal, čo dobré sme urobili pre maďarský alebo pre slovenský národ. A Pál Závada dodal, že svätý Peter ani nevie, kde je Maďarsko a Slovensko. Hovorím o tom preto, že balkánske vojny mali aj ten kontext náboženských vojen. Srbi viedli svätú pravoslávnu vojnu a Chorváti svätú katolícku vojnu. Myslíte, že oni úprimne naozaj verili, že im to „svätý Peter raz pripočíta k dobrým skutkom“? Pýtam sa na to preto, lebo ešte trochu dokážem pochopiť, že národy veria kolektívnym mýtom o sebe, ale že by klamal sám seba aj jednotlivec, to neviem pochopiť.

vpistalo@ Dostali sme sa k týmto záverom celkom prirodzene. To je dobre. Najlepšie je aj keď sa identita buduje sama po sebe a nie tak, že nám niekto vedie politiku percepcie a politiku spomienok. Srbsko-americký básnik Čarls Simić povedal, že ho vo vlastnom živote všetko prekvapilo. A mne sa zdá, že je to dobrý život, v ktorom vás všetko prekvapí – asi sú aj takéto rozhovory potrebné.

V jednom maďarskom filme hrdina napočituje štáty, s ktorými sa hraničí Maďarsko, a spolubesedujúci mu odpovedá: „To všetko sú krajiny, ktoré Shekespeare vymyslel.“ Vojny deväťdesiatych! O tom hovorí môj román Milénium v Belehrade a ten nacionalizmus bez racionálnej peršpektívy (Svätý Peter je tiež racionálna peršpektíva) som kritizoval v mnohých článkoch počas deväťdesiatych rokov. Obyčajne sa to zvedie na to, že nacionalisti Vás môžu zmobilizovať a vy ich nemôžete. A všetko sa končí Mark Twainovou myšlienkou: “Nehádajte s hlúpymi ľudmi. Najprv vás stiahnu na svoju úroveň a potom pobijú vďaka skúsenostiam.“ Myslím si, že Max Vener povedal, že spoločnosť má všetky božské vlastnosti. Nacionalizmus je pseudonáboženský fenomén. Z jednej strany nacionalizmom nehanebne manipulujú politikani a obyčajný zlodeji. Z druhej strany je to ohromná sila.

A obyčajní ľudia? Ľudia majú potrebu oprieť sa o niečo, čo je väčšie od ních samých, aby mali na podklade čoho rozprávať o svojom večnom trvaní. Rovnako ľudia si chcú myslieť, že mŕtvi žijú v nich. Oproti tme ľudia stoja pritúlení jedni k druhým hlasno spievajúc. Tento aspekt problému opísal veľký kritik fašizmu Thomas Mann apelujúc na naše spolucítenie a súcistné pochopenie.

Z druhej strany nacionalizmus, ako kategória alebo pocit, nestojí sám. My sedíme na hojdačke rozkolísanej medzi globalizmom a tribalizmom. Globálnu kultúru, vrátané svetovej literatúry, s ktorou sa, verím, obaja identifikujeme, určujú omnoho viac Amerika alebo Veľká Británia, ako Slovensko a Srbsko. Rad predsudkov je zapísané do „globálnych kódov“ ak sa chceme postaviť vôči „neokoloniálnym“ aspektom globalizmu. Vyzerá tento problém inak, odkedy je Slovensko súčasťou Európskej únie?

prankov@ Podľa môjho názoru sa zmenila perspektíva. Západ máme teraz bližšie, takže je jednoduchšie tam odísť a osobne vidieť, že o nás nemajú absolútne žiaden záujem. Predtým som chápal nezáujem Západ v rámci dichotómie Európska únia verzus Východná Európa. Teraz je Slovensko už „vnútri“, ale vzťah Západu k nám je rovnaký. Nie preto, aby som sa pred čitateľmi časopisu pochválil, ale preto, aby som ilustroval môj názor, uvediem, v akých jazykoch vyšli moje knihy: poľsky, česky, maďarsky, slovinsky, chorvátsky, bulharsky, macedónsky, nemecky a arabsky. Všetko sú to jazyky nárazníkovej zóny medzi Ruskom a Západom, okrem dvoch výnimiek: arabské preklady sú kuriozita, síce vzácna, ale kuriozita. No a nemecký preklad? Prekladateľka o sebe rada hovorí, že ona je stále „Východoberlínčanka“ a vydavateľ je Slovinec z Rakúska. Takže ani nemecké vydanie nie je úplne západné. Preto môj názor je jednoznačný: podporujme kultúrnu spoluprácu v našom regióne od Baltu k Jadranu, v tomto našom kultúrnom okruhu, pretože my si navzájom najlepšie rozumieme.

Pavol Rankov (1964) vyštudoval vedecké informácie a knihovníctvo, dizertačnú a habilitačnú prácu obhájil v tom istom odbore na FFUK v Bratislave. V súčastnosti je vedúci Katedry knižničnej a informačnej vedy. Žije v Bratislave. Je popredný slovenský spisovateľ. Píše poviedky, romány a odborné texty. Uverejnil zbierky poviedok S odstupom času (1995), My a oni / Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004) a romány Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) (2008) a Matky (2011).  Získal Cenu Ivana Kraska (1995), Premio Letterario Internazionale „Jean Monnet“ (1997), cenu denníka SME v literárnej súťaži Poviedka (2001), Cenu Nadácie Tatrabanky (2009), Európsku cenu pre literatúru (2010), v Poľsku je odmenený literárnou Cenou Strednej Európy „Angelus” (2014). Jeho knihy sú preložené do desiatich jazykov.

vpistalo@ Samozrejme, že chápem to, o čom hovoríte. Skôr som to vnímal ako nedorozumenie, ale som sa presvedčil, že to čo sa javí ako nedorozumenie, častokrát je “dorozumenie”, ale inakšie. Je to dohoda, ktorú sme vy a ja neratifikovali, ale ktorá nás určitýmsi spôsobom zaväzuje. Taktiež zo skúsenosti viem, že sa nevedomosti predstaviteľov „veľkých“ kultúr o malých považujú za vedomosti a pre malých je tento vzťah poviný. Ako v srbskom porekadle „Keď ti hovoria, že si opilý, zakolíš sa.“ Aj v tomto, ako v mnohých iných veciach, čelíme silám, ktoré sú väčšie od nás.

Lenže či človek môže čeliť silám? Aké sú nám šance? Posledný krát som bol v Bratisleve u čase veľkých povodní, keď kovové oplotenie chránilo budovu divadla a staré mesto od Dunaja. Vtedy pán prekladateľ Karol Chmel povedal niečo, na čo nedokážem zabudnúť: “Nad alkoholom sa ešte nikomu nepodarilo zvíťaziť, ale na východe remizujú.” A tá remíza – aj to je niečo.

Seriál textov pod spoločným názvom Nový život a identita predstavuje snahu mesačníka pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život o prehodnocovanie kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, či pojmu identity prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi poprednými spisovateľmi, resp. spisovateľkami zo Slovenska a Srbska.