Ožili selenčské krosná
SPOLOČNÝMI SILAMI ZA ZACHOVANIE LOKÁLNYCH TRADIČNÝCH HODNÔT
Niteľnice, snovanie, člnok, brdo… Tieto pojmy dnes už mnohým ľuďom nič nehovoria. Iba malú skupinu ľudí tieto pojmy hneď budú asociovať na tkanie či krosná. Pravdou však je, že tkanie a tkáčstvo ako remeslo je, žiaľ, vo väčšine prostredí so slovenským obyvateľstvom na ústupe. Pre niektoré rodiny tkáčstvo ako remeslo predstavovalo jediný alebo dodatočný zdroj príjmov, z ktorých žila rodina.
Dnes už vo vojvodinských prostrediach, kde žijú Slováci, takmer ani jednotlivcov nemôžeme nájsť, dokonca ani tých, ktorí sa orientovali na jednoduchšie spôsoby tkania. V Selenči však možno povedať, že sa predišlo úplnému zaniknutiu tohto remesla. Totiž etnológ Patrik Rago, ktorý patrí medzi najväčších odborníkov na tradičný odev Slovákov vo Vojvodine, sa rozhodol prostredníctvom Asociácie pre výskum kultúry Slovákov vo Vojvodine a za podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí oživiť tkáčstvo vo svojej rodnej Selenči.
Z toho dôvodu Patrik Rago zoskupil okolo seba menšiu skupinu ľudí, ktorí majú aspoň určité základy tkania. Boli to Katarína Topoľská, Katarína Hrnčiarová, Anna Ragová, Pavel Rago a Anna Šimoniová. Ani jedna zo zúčastnených osôb projektu však nedisponovala kompletnými znalosťami celkového procesu tkania. Každý z nich však ovládal jednotlivú časť tkania, no po dokumentovaní všetkých poznatkov bol proces skompletizovaný.
„Tkať plátno a v podstate tzv. zbíjané pásy vedela robiť každá žena, no vytvárať vzory – ruže bolo už ťažšie. Robilo sa to s pomocnými niteľnicami, ktoré sú špeciálne adaptované iba na vzory. Aby sme dokázali urobiť vzor, musíme si nastaviť niteľnice podľa rozpisu. Dokonca sú aj knižočky, do ktorých si ženy presný postup adaptácie niteľníc zaznamenali. Ak sa iba jedna niteľnica zle nastaví, už aj ten vzor bude zlý. Ale treba zdôrazniť, že sa najviac tkalo z priadze konopnej, no obrusy a odevné súčiastky sa tkali z bavlny a na to boli potrebné peniaze. Mužské košele s tkaným predkom prichádzajú až v medzivojnovom období.“
Na otázku, či každá rodina mala krosná doma, Patrik Rago nám odpovedal: „Určite tomu bolo tak, že takmer každá rodina mala doma krosná, ale väčšinou sa tkalo konopné plátno a vrecia, ktoré boli následne predávané, čiže jednotlivé rodiny žili práve z tkaných produktov. Aj handrovke sa tkali v takmer v každej domácnosti, ako aj plachty na posteľ, potom žoche, široké gate, rubáče… Tkali sa aj konopné obrusy a uteráky, ale tie mali iba zbíjané pásy, bez nejakých náročných vzorov. Napríklad utkané plátno sa tiež dalo zafarbiť dedinským farbiarom.“
V lete sa začala realizácia projektu pod názvom Tkanie a vytkávanie vzorov na krosnách v dedine Selenča, ktorého garantom je samotný Patrik Rago. Krosná však nemusel hľadať, keďže jeho rodina mala zachované vlastné, a to až z roku 1865. Je na nich jasne viditeľné vročenie Zolňan Ďuro 1865. Už spomínané niteľnice boli získané od Kataríny Topoľskej. „V podstate sme potom dali hlavy dokopy a všetko sme nainštalovali. Až na nastavenie niteľníc, s čím mi pomohla Selenčanka Merima Keserovićová. Musím zdôrazniť, že mi dokonca aj kolega Martin Šimko zo Slovenska vysvetlil určité postupy tkania. Bavlnu na tkanie som priniesol zo Slovenska, časť materiálu dokonca aj z Kysáča.“
Po nainštalovaní krosien práca už bola o niečo jednoduchšia. Patrikovi Ragovi sa dokonca podarilo vytkať mužskú košeľu s predkom. Je to finálny produkt projektu. Postup práce inštalácie krosien a samotný proces tkania Patrik zdokumentoval – písomne a za pomoci Anny Berédiovej aj audiovizuálne.
V podstate by sme dnes mohli tvrdiť, že v Selenči už iba Patrik Rago vďaka celkovému projektu ovláda od základných až po tie náročné spôsoby tkania. Tie základné – jednoduché spôsoby ešte ovláda niekoľko osôb, ale tkanie zložitých vzorov už iba náš spolubesedník. Zostáva už iba na ňom, aby naučil tkať iných ľudí a tým preniesol krásu tohto umeleckého remesla na nasledujúce generácie. Ale ako sám tvrdí, ide o remeslo, ktorému sa treba venovať dlhodobo, nie iba krátko.
