Poľnou cestou do neznáma

Život nás často zavedie na cesty, ktoré sme si neplánovali. Často, najmä pre povolanie, opúšťame svoje rodisko a vydáme sa na cestu do neznáma. V ďalekom roku 1971 sa na cestu do osady Lug, pre ňu dovtedy neznámeho prostredia, pustila aj Anna Urbanová z Jánošíka. Mladá učiteľka plánovala v Lugu zostať iba jeden mesiac, ale ten jeden sa predĺžil a býva tam aj dnes.

Prečo ste z Jánošíka prišli pracovať do Lugu? Iste sa zhodnete s nami, že tieto dve osady sú dosť vzdialené jedna od druhej.

– Áno, práve preto, že sú natoľko vzdialené, ani som nevedela, kde sa Lug nachádza, a o to bola väčšia výzva pustiť sa na takú cestu. Po ukončenej učiteľskej škole vo Vršci pracovala som v jánošíckej škole, ale bola som zamestnaná na určitú dobu. Vtedajší riaditeľ mi radil, aby som vyštudovala aj srbčinu, keďže v škole nemali odborného učiteľa na tento jazyk. Zapísala som sa, skladala skúšky a súbežne som pracovala aj v škole, ale po určitom čase riaditeľ zamestnal učiteľku srbčiny a pre mňa už nebolo miesta… Dostali sme oznámenie, že je v škole v Lugu jedno voľné miesto a keďže som si nemohla veľa preberať, pustila som sa do toho.

Spomínate si na prvý deň v škole alebo presnejšie – na váš prvý deň v Lugu?

– Akoby som si nespomínala, na to si budem pamätať do konca života. V oznámení o pracovnom mieste nebolo veľa informácií: iba dátum, miesto a o koľkej hodine premáva autobus z Nového Sadu do Suseku. Z toho som bola trochu zmýlená, lebo som nevedela, či je to pracovné miesto v Lugu alebo v Suseku. To bola avantúra. Ráno o 6.30 som musela byť v Novom Sade, lebo vtedy som mala autobus do Suseku. Teda z Jánošíka do Belehradu som musela prísť deň skôr, ráno pokračovať do Nového Sadu a ďalej do Suseku. Keď som konečne prišla do Suseku a povedala jednej učiteľke, že mám pracovať v Lugu, tá ma pekne potešila: že osada sa nachádza v lese a nemajú tam ani cestu. Trochu som sa zľakla, ale čo teraz? Keď som už prišla, istotne sa nevrátim domov… Ale uznám, ťažko sa mi chodilo po tej ušliapanej ceste na vysokých opätkoch, no úspešne som zvládla tú päťapolkilometrovú cestu medzi Susekom a Lugom.

Prvý deň ste teda mali dobrodružný. A ako bolo neskoršie, keď ste už začali pracovať v škole?

– Budem úprimná, bolo ťažko. V osade nebola elektrika, boli možno  iba dve studne a jeden obchod, v ktorom nemali takmer nič. Bývala som u jednej staršej panej, ktorá krátko po mojom príchode ochorela a umrela. Prvé, čo som sa musela naučiť robiť, bolo piecť chlieb, lebo v obchode ho nepredávali a dovtedy ho aj pre mňa piekla tá pani. Zo začiatku som si všetko nosila z Jánošíka: zemiaky, kuchynské potreby, oblečenie… Všetko to bolo v mojej veľkej batožine a ako som to niesla zo Suseku do Lugu – ani už neviem. Našťastie, v osade boli aj takí, ktorí poradili, u koho si môžem kúpiť zeleniny a mäso, takže som si potom už nemusela všetko prinášať z domu.

Aká bola vtedy situácia v škole? Istotne bolo viac žiakov, než teraz.

– V triede som mala priemerne 20 žiakov a iba na porovnanie, keď som v roku 2006 musela ísť do predčasnej penzie, mala som 5 žiakov. Aj vtedy boli žiaci všelijakí, ako aj teraz. Žiaľ, vládla chudoba a mnohé deti, najmä tie z početnejších rodín, často nemali ani zošit, ani ceruzu, takže neraz som im kúpila, len aby pokračovali v školení. Neskoršie som viedla aj niektoré sekcie a deň čo deň dopracovala som sa aj k penzii. Spomenula som chudobu, ale aj napriek tomu ľudia si boli bližší. Aj dospelí, ale aj deti. Táto internetová doba nás zmodernizovala, ale aj navzájom odcudzila.

V Lugu ste si založili aj rodinu, ale váš manžel je tiež z Jánošíka.

– Keď som sa presťahovala do Lugu, môj teraz už nebohý manžel študoval v Belehrade. Videl, že sa do Jánošíka nevrátim, tak opustil štúdiá a prišiel za mnou do Lugu. Zasnúbili sme sa, vzali a obaja sme svoj pracovný vek odpracovali v Lugu. On pracoval v Miestnom spoločenstve. Bol aj predseda Rady MS, aj tajomník a aj matrikár. V takej malej osade všetky tri funkcie mohla bez problému vykonávať jedna osoba.

V škole ste učili aj svoje vlastné deti. Bolo to ťažko?

– Dcéra a syn mi aj dnes vytýkajú, že som k nim bola prísnejšia ako k iným žiakom. Neraz mi dcéra povedala, že som jej nikdy nedala väčšiu známku, aj keď som, podľa nej, mohla trochu „prižmúriť“. Ale ja som si tak nemyslela. Snažila som sa byť spravodlivá, a tak sa istotne správa každý učiteľ, ktorý musí učiť aj svoje deti. Je to z jednej strany dobre, lebo vidíte, koľko sa učí, respektíve neučí vaše dieťa, a z druhej strany je to aj veľká výzva.

Už takmer osem rokov ste v penzii. Ako teraz trávite dni? Chýba vám práca?

– Venujem sa čítaniu, aktívna som v Oltárnom krúžku žien, združení penzistov, vyšívam… Skôr som sa venovala aj maľovaniu. Maľovala by som aj teraz, ale moja penzia, žiaľ, nepostačí na kúpu potrebného materiálu. A moje dôchodcovské dni skrášľujú deti a vnúčatá. Syn s rodinou býva v Lugu, dcéra so svojou rodinou v Bratislave. Mám z nich skutočnú radosť. Občas zájdem aj do rodného Jánošíka… a dni prechádzajú…

                                                   Jasmina Pániková