Príbehy zabudnutého času

31.okt 2013

Príbehy zabudnutého času

Starká Grňová sa s láskou venuje pravnučke Jovane

Starká Grňová sa s láskou venuje pravnučke Jovane

Život je plný prekvapení! Často nás odvedie tam, kde by sme vedome neodišli. Láska k ľuďom, filantropia, láska k deťom a už aj pomaly zabudnutá láska k vlasti a svojeti podnecuje hľadať tie najskrytejšie ľudské hodnoty. Niekedy si ani neuvedomujeme, koho blízko seba máme. Až sa náhodou v bežnom rozhovore dozvieme, že náš spolubesedník nie je až taký celkom obyčajný človek. Tak som sa aj sama, celkom náhodou na návšteve u Ćirkovićovcov v Kysáči dozvedela, že starká Mária Grňová vlastní jeden vynikajúci poklad: spomienky. Keď je už celá história napísaná a keď si myslíte, že nieto o minulosti čo písať, len odpisovať to, čo už iní napísali, odrazu ako strela priletí informácia, ktorá vás veľmi prekvapí.

– Bola som z chudobnej rodiny. Mama a ocko mali päť detí. Ja som sa narodila v roku 1928. Chodila som do školy a veľmi si dobre pamätám pani učiteľku Zlatu Porubskú-Jesenskú, Vierkinu mamu. Vychodila som štyri triedy základnej a keď som sa mala zapísať do piatej, prišli pán učiteľ Kukučka, nepamätám sa skade, či z Padiny alebo z Hložian a nás učili. Bola som výbornou žiačkou, samé päťky! A ten pán učiteľ povedali: Marka moja, zavolaj ocka, nech sa pozhovárame! Keď otec prišiel, povedali, že som dobrá žiačka, aby ma dali na školenie, ale otec odpovedal, že to finančne nemôže, že sme veľká rodina. Bol kondáš (pastier). Sám zarábal.

Predsa som zakončila piaty ročník… Mala som ísť do šiesteho, ale čo?! Stal sa prevrat! Juhoslávia prepadla a prišli Maďari! Štyri roky tu boli! My sme sa museli učiť po maďarsky! Ja som to nechcela, a preto som šiesty ročník neskončila.

Počas druhej svetovej vojny, za čias okupácie, my sme tu bývali, kde ja teraz, v Prvomájovej ulici. A viete, kde sa partizáni schovávali? V druhých honoch bol Kozov bagreň (agát), pod ním sa stretávali. Ten Pálik, Juro ho volali, mal sestru Privizerovú, ja som ju volala ňaňa Mara. Tu sa chlieb piekol, nie vždy, ale veľakrát. Ňaňa raz prídu k nám a vravia: Ja neviem, čo je toto, my tak veľa chleba jeme, keď vyberiem z pece jeden, naraz tájde! A oni boli len traja. Ja som si to nevedela zamyslieť, že chovajú voľakoho chlebom. Raz sme my dievčence išli domov odpoľa Fabianov, Števa, kde sme sa boli ihrať. Tancujeme, aj chlapci, chytíme sa do kola a tancujeme: Hej, Linder moj, linder moj, zanahav ma frajer moj! Len naraz žandári: Aký frajer?! A mne po chrbte! S tou gumou! A my bež tam, kde býva Pálik. Tam boli konope a my bež k Zuze Francistej cez humno! Svetlo nesmelo byť nikde. Keď nám báči Francisty povedali, že ich nieto, rozišli sme sa.

Ide jeden s lampášom, to bol mojej priateľkin ujo. Kto to môže byť v poli so svetlom?! Ja vravím: Ide voľakto z Petrovca. Anka Privizerová sa ma spytuje, kto to môže byť, a on k nim išiel. Len keď naraz vyjde rozkaz, že nikde nesmie byť svetlo v tú noc!! Závišovci, Privizerovci a  Maľovci, spíme na slame na zemi, a tu bola aj leňoška. Naraz počujeme veľký hurt! Skáču z kamióna dolu, mesiačik svieti, a my… Čo to môže byť?! Ale nesmieš pozrieť a ja ako taký malý čert, vyjdem na leňošku, poticho otvorím to vrchné okno a musím vidieť, čo sa deje. Keď ja pozriem von a tam oni, žandári! Na každé 2 metre jeden (20 žandárov), zatvorím a hovorím: Tu sú žandári, v garáde! Naraz nastal taký rachot, strieľajú, žeby smerom ku Kozovmu bagreňu?! Vtedy zranili Ondreja Šranku-Alexu a doktora Ferku. V tú noc potom vyšlo nariadenie, že sa kukurica v celom kysáčskom chotári musí vysekať. Každý z domu bral do rúk kosák a poď do poľa, všetku kukuricu sme posekali. A potom neskoršie oslobodili Kysáč. Bolo to 13. októbra 1944.

Bolo to dávno – Mária Grňová v škole s deťmi (stojí vpravo)

Bolo to dávno – Mária Grňová v škole s deťmi (stojí vpravo)

Starká Mária bola mládežníčka skojovka a pionierska vedúca. Mala veľmi rada deti, nuž ju aj cestička osudu poháňaná želaniami viedla správnym smerom – do školy. Bola jar, prišiel list z Nového Sadu (dovtedy deti do škôlky nechodili), že všetky deti, ktorým rodičia dovolia, majú navštevovať škôlku. Vtedy to volali oboda, ktorá bola v Egyptskej škole. Kto bude s deťmi? Učiteľov v Kysáči nebolo pre také malé deti! Boli Párnický, Porubská, Boldocký, Kardelisová, Pavlov a iní. Pán učiteľ Párnický povedali Alterovi a Kolárovi: Nech to Marka prijme! Marka, budeš s deťmi! 72 detí som mala! Jar bola, marec, pekná tráva… Budeš im rozprávať nejakú rozprávku, budeš sa s nimi hrať Kolo, kolo naokolo a iné, lebo to boli deti od 3 do 5 rokov. Všetky deti som zabudla, ale mi v pamäti zostala Marka Sabová, veterinárova mama, Chovancová a Marka Grňová na tretej ulici, tie sa mi vždy pozdravia, kdekoľvek ma stretnú. Nuž čo, bolo treba s deťmi robiť, a čo? Pekne si posadáme na trávu, kvitne púpava, pletieme venčeky dievčencom na hlavu, ja sedím a deti mi moje široké sedliacke sukne rozširujú a sadajú si okolo mňa, usmievajú sa mi… a všetky trojročné by sa chceli varovať!? Do lona a na ruky! Marku Sabovú som zobrala aj niektoré iné, ale čo? Raz ma zastihli pán učiteľ Párnický a povedali: Marka, neuč ich, lebo sa ti budú pýtať aj staršie!

Počas rozprávania sa mojej spolubesedníčke vtisne do lona pravnučka Jovana Ćirkovićová, ktorá starkú zbožňuje a s radosťou s ňou trávi chvíle pri počúvaní starodávnych, ale pravdivých príbehov zo života. Tieto príbehy sa už nikdy viac nezopakujú, a preto je potrebné zapísať ich, aby sa na ne nezabudlo. Veď história je učiteľkou života.

Anna Legíňová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs