Prvé miesto pre Andreja Simendića

Už tradične Ústav politických vied SAV v spolupráci so Základnou školou s materskou školou Milana Hodžu v Bratislave organizuje celoslovenskú literárnu súťaž pre základné a stredné školy Hodžov novinový článok a predstavuje vhodný študijný a inšpiratívny materiál pre pedagógov, žiakov a širšiu verejnosť. Súťaž sa tohto roku uskutočnila aj napriek pandémii Covid-19.

Organizátori 14. ročníka súťaže – spomenutá Základná škola s materskou školou Milana Hodžu v Bratislave v spolupráci s Ústavom politických vied SAV a s vydavateľstvom Veda – v rámci Dní Milana Hodžu vyhodnotili doručené práce žiakov základných a stredných škôl na tému Ako vnímať svet otvorenými očami inšpirovanú výrokom významného slovenského fotografa Martina Martinčeka: „Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý.“

Celkovo do súťaže prišlo 139 prác nielen zo Slovenska, ale aj zo Srbska (zo Starej Pazovy a z Kovačice) a z Ukrajiny (z Užhorodu). Okrem spomienky na Milana Hodžu cieľom projektu je podieľať sa aj na výchove a vzdelávaní mladej generácie. V Hodžovej eseji sa starší žiaci priúčajú politickej kultúre a tí mladší v Hodžovom novinovom článku spoznávajú význam všeľudských hodnôt.

O tom, či sa  podarí pripraviť slávnostné vyhlásenie výsledkov súťaže na začiatku tohto školského roka 2021/2022 tak, aby si žiaci mohli prevziať diplomy i zborníky prác, zatiaľ je pre pandemickú situáciu veľmi otázne, no predsa treba kvitovať, že Zlaté pásmo a prvé miesto obsadil Andrej Simendić, žiak Ekonomicko-obchodnej školy Vuka Karadžića v Starej Pazove, kým jedna z dvoch tretích cien sa dostala do rúk Miroslavovi Tomanovi zo  Základnej školy Mladých pokolení v Kovačici. Veľké poďakovanie organizátori súťaže zaslali učiteľom, ktorí žiakov svedomito pripravili a prihlásili do súťaže aj v ťažkých časoch ich dištančného vzdelávania.

Simendić napísal prácu pod názvom Ako žiť a vnímať svet otvorenými očami a jeho mentorkou bola Vladislava Havranová, profesorka slovenského jazyka a literatúry.

Ako žiť a vnímať svet otvorenými očami

Rok 2020 si navždy budem pamätať podľa vírusu korona. Taký malý, neviditeľný nepriateľ mi ukradol rok môjho dospievania. Mám taký pocit, že mi vytrhol práve tú najkrajšiu časť z môjho životného portrétu. Vytrhol mi časť mojej mladosti a zahodil ju… akoby nič. Ten 15. rok môjho života sa už nikdy viac nevráti a to nikdy a nijako nebudem môcť nahradiť. Srdce sa mi zoviera a duša ma bolí, keď si predstavím, čo som si všetko mohol užiť. Možno práve vtedy som sa mal po prvýkrát zamilovať, po prvýkrát pobozkať s dievčaťom, tancovať na  diskotéke do rána a smiať sa s kamarátmi do popuku, nadŕžať na štadióne nášmu obľúbenému mužstvu, trénovať… Alebo len tak špásovať s kamarátmi v škole. Namiesto toho bol som sám. Sám, zavretý v izbe. Cítil som sa ako vtáčik, ktorý sa práve naučil lietať, aj chcel by letieť, ale nemôže, lebo ho zavreli do klietky. A preto teraz iba smutné piesne spieva! Ale už ani nespieva, len tak dni ráta, kým sa to skončí. A vlastne ani nevie, či a kedy sa to skonči. Nevie, tak ako ani ja, koľko dní ešte bude v klietke sám. Keď sa mi podarí nakrátko ísť von, vtedy ako keby na mňa zo všetkých strán začali strieľať zákazmi. Nie to a nie ono. Vtedy cítim ešte väčší smútok. Nie sa objímať, nie podať ruku… nie to, nie tam… zovšadiaľ iba – NIE, NIE. NIE i do školy, NIE aj pre moju oslavu narodenín, NIE nadýchnuť sa plnými pľúcami, NIE ísť navštíviť starú mamu, iba NIE, NIE a NIE.

(úryvok z víťaznej práce Andreja Simendića)