Reálny stav?

Prehliadka slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby v Srbsku, ktorá už niekoľko rokov má názov Divadelný vavrín, sa prepracovala k 49. ročníku. Už táto skutočnosť svedčí o tom, že potreba každoročnej vojvodinskej slovenskej scénickej žatvy pustila hlboké korene. Ustarosťujú nás však mladé výhonky: tých je málo. Nie div teda, že sa nám kalí pohľad nasmerovaný na budúcoročnú päťdesiatku.

Ani tentoraz toto miesto nechceme využiť na sociologický výskum, ale s obavami konštatujeme, že tohtoročný Vavrín divákom predkladá len šesť predstavení. Pripravili ich súbory zo štyroch vojvodinských slovenských prostredí. Zaslúžili si spomenúť ich: Kovačica, Padina, Kulpín a Stará Pazova. Nepochopiteľne málo… Kvôli porovnaniu spomeňme napríklad prehliadku v Laliti z roku 1997 za účasti až 28 súťažiacich súborov… Migrácie, všeobecná apatia, nezáujem o zachovanie tradície? Kde je pes zakopaný?

Dovolíme si však pripomenúť, že toto možno nie je ten správny obraz momentálnej divadelnej situácie, lebo rovno v tom istom termíne – teda v dňoch posledného októbrového víkendu – v Starej Pazove sa začal Divadelný vavrín a v Kysáči prebiehal celý 15. ročník Festivalu Zuzany Kardelisovej. A v Kysáči vystúpili Pivničania a Kovačičania s ďalším predstavením. Teda keby sa nekryli termíny… Ale aj tak je toho málo. Veľmi málo… Lebo napríklad i na kysáčskom tradičnom divadelnom podujatí odzneli len štyri slovenské predstavenia. Z toho iba dve z Vojvodiny…

Nepridávajme ďalšie závažia k zvoneniu poplašného zvona, ale ani divákov nie je tak veľa, ako bývalo… Ako sa asi hercom chutí hrať, keď ich je toľko (alebo aj viac) ako divákov v hľadisku? Neplatí toto o všetkých divadelných podujatiach, napríklad premiéry spravidla prilákajú viac obecenstva. Prehliadky s niekoľkodňovým alebo týždenným repertoárom však už nekvitujú rady pred divadelnou pokladňou ako za niekdajších zlatých čias. A nepomáha ani voľný vstup.

Pri písaní týchto riadkov nám však pomáha svetielko, ktoré signalizuje záchranu takejto deprimujúcej situácie v našom divadelníctve. Sú to mladé ochotnícke kádre. Debutanti v hereckom súbore, ale aj v zákulisí. Majú ich všetky spolky, ktoré prispeli novou inscenáciou do práve prebiehajúceho Divadelného vavrína a do zrealizovaného Festivalu Zuzany Kardelisovej. Len ich nevyľakať prísnym a príliš kritickým hodnotením porotníkov. Nechať im priestor na rozpätie krídel na tomto dobre vytrasovanom poli. Súhlasíme, že ich treba usmerniť, pomôcť im, keď ide o spomalený priebeh predstavenia, o jeho trvanie, o dôsledné využitie výrazových prostriedkov počas celej inscenácie, o expresívnejšie vyjadrovanie… Ale ich aj motivovať: pochváliť snahu, ochotu.

Na druhej strane však chceme rozumieť aj členov odbornej poroty, ktorí vraj v diskusii s mladými protagonistami neraz narážajú na negativizmus, pohŕdanie ich dobre cielenými radami.

Taký je reálny stav?