Rozumieme po slovensky, len hovoriť si netrúfame

Šteklivá myšlienka sa ozvala ako echo prvej vety, ktorú toť pred chvíľou vyslovil vľúdny muž László Jakáb. Vraj sa kedysi volal Ladislav, hm-hm-hm… Vypustiť, či nevypustiť dobiedzajúcu potvoru z klietky…? Predsa áno…

Pána Jakába otázka neprekvapila. Odvetí bez predsudkov, a ja, pravdaže, sebe samému pripadám smiešny, ba trápny.

– Dobre ste počuli: pôvodne som sa volal Vladislav. Ako prvák v základnej škole bol som žiakom slovenskej triedy a zvládol som slovenčinu. Moja mama bola síce Slovenka, ale po slovensky nevedela; po slovensky hovoril jedine jej otec, čiže môj starý otec Pivovarčík. Celé prvé prázdniny som sa učil u istej učiteľky, aby som celú prvácku látku zvládol po maďarsky. Potom ma zapísali do maďarskej triedy… už ako Lászla. Po slovensky aj teraz rozumiem, len hovoriť si netrúfam…

V telocvični pribúdajú účastníci 8. Bajšianskych priadok. Zamierime s Milkom k vystaveným exponátom, obzrieme si staré fotografie na stene, cvakáme ostošesť ručné práce i starodávne náčinie známe z panónskych domácností spred polstoročia, ale aj skupinky ľudí, ktorých fotia ich známi. Nikto na nás nevrčí, ani nás neseká pohľadom…

o O o

Nevidel som ho riadnych zopár desaťročí, keď však vstúpil, v obleku, s elegantným čiernym klobúkom, už aj sme si podali ruky a ja som sa mu, pre istotu, predstavil. Karol Lackovič v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch – panebože, vari to už nie je ani pravda: dvadsiateho storočia! – bol pre nás žurnalistov otvorenou knihou. Z nej sme výdatne čerpali nielen my, novinárske uchá, ale aj starší skúsenejší kolegovia. Takmer pri každej z našich vtedy ešte nie celkom zriedkavých služobných ciest do Bajše.

V bajšianskej škole sa už vyučuje iba po maďarsky a po srbsky, informuje nás pán Lackovič, toho času predseda Rady Miestneho spoločenstva Bajša. Ako je to, reku, so slovenčinou, ktorou on sám narába celkom obstojne…  

– Keď zanikli slovenské triedy, po slovensky sa v Bajši začalo hovoriť čoraz menej.

Nuž a tak tá naša ľubozvučná slovenčina, v osade, v ktorej, podľa podaktorých zdrojov, najsamprv zakotvili prví slovenskí osadníci z Horniakov, dávnejšie živorí iba ako voliteľný predmet. Z niekdajšieho hlavného prameňa slovenskej identity už netečie ani cícerkom, už len kvapká… Budúcnosť slovenského jazyka, mihne sa mi v hlave kacírsky, ale nemilosrdne reálny blesk, má tu strašne veľa styčných bodov s ľuďmi veľmi starými a/lebo trvale chorými, ktorí už dávno nezápasia, žijú v pokore, a trpezlivo, bez reptania, čakajú…

V evanjelickom kostole, ktorému aj teraz hovoria slovenský, vraj slovenčina tiež zaznie iba z času na čas. Predsa ju, uvažujem mlčky, počuť častejšie, než trebárs slovo slovenských vojvodinských novinárov v osade s tromi kostolmi na hlavnej ulici. Majiteľ odznaku, na ktorom je povedľa loga Bajšianskych priadok napísané meno Károly, hovorí:

– V katolíckom čiže maďarskom chráme služby máva farár József Tóth, v pravoslávnom alebo srbskom Darko Jelić, a evanjelické bohoslužby odbavuje farárka Marta Dolinská. Káže po maďarsky a v poslednom čase, raz za mesiac, aj po slovensky.

Bajšianskeho richtára ťahajú za rukávy na všetky strany. Po chvíli totiž nasleduje otvárací ceremoniál, treba ešte prekonzultovať to i to… Podáme si ruky, hoci vieme, že sa ešte v priebehu dňa stretneme.     

o O o

Krok za krokom stúpam, furt v strehu, s nastavenou spúšťou foťáka, zaľudňujúcou sa sieňou, keď tu:

– Dobar dan…

– Dobrý deň aj vám, hoci to vonku skôr vyzerá na smútok… – prihováram sa tiež po srbsky dáme, ktorá ma práve oslovila.

– Ale zato v sieni bude pekne a veselo. Poďte, dám vám… Nech sa páči.

– Ďakujem pekne, a to je čo?

Vľúdna krojovaná pani vyberie jeden z množstva náhrdelníkov, ktoré drží v ľavej ruke, podá mi suvenírik pravou. Na motúzku zo skutočnej konopnej priadze dva pukančeky a broskyňová kôstka. Malý milý darček umocnený úsmevom a bezprostrednosťou prívetivej Bajšianky prijímam s radosťou a poďakúvam sa, ako sa patrí, „po bajšiansky“:

– Hvala lepo, köszönem szépem, ďakujem pekne.

A poďho ďalej šibrinkovať pomedzi priadkarov. Fotím a fotím a fo… Stop! Stáť! Maľba so známym „rukopisom…“ Podídem bližšie, áno, je to… 

Teplými olejovými farbami namaľované tri bajšianske kostoly na hlavnej ulici. Obraz s podpisom: Burcsár Verona / festménye. Festménye znamená maľba. Povie mi to môj telefónny tlmočník Jaroslav Sakál chvíľu predtým než uzavriem druhý pokus o beznádejné hľadanie konca rozkotúľaného bajšianskeho klbka. Autorkou obrazu je, to už som si dohútal sám, pani Verona Burčiarová, s ktorou sme sa, žiaľ, opäť nestretli… Hádam raz… Nikdy nevedno; ako často navštevujem(e) Bajšu…

Juraj Bartoš