Slovenské združenie žien Ľuba v rovnomennej dedinke založili pred siedmimi rokmi. S predsedníčkou Dubravkou Kmeťkovou hovoríme o cieľoch a spôsoboch činnosti združenia, ktoré bez ohľadu na to, že v názve má prefix slovenské, združuje vlastne aj neslovenské ženy.
– Naším cieľom je zachovať tradície Slovákov a príslušníkov iných národností žijúcich v Ľube. Združenie počíta sedemnásť aktívnych členiek vo veku 22 až 50 rokov.
– Ako ste začínali?
– Najprv sme sa venovali ručným prácam. Prvým podujatím, ktoré sme usporiadali, bola teraz už tradičná tortiáda. Vlani sme prvý raz zorganizovali Etno deň, zopakovali sme ho aj koncom mája tohto roku, takže tiež z neho vyrastá tradičné podujatie.
– Všimli sme si, že sa na vašich akciách zúčastňujú aj ženské spolky z iných prostredí…
– Správne. V rámci tohtoročného Etno dňa našimi hostkami boli členky Spolku kysáčskych žien. Vlani sme tu mali Hložančanky; im sme návštevu vrátili 8. marca. Odchádzame aj na podujatia do iných osád, povedzme na klobasiádu v Erdevíku. Už šesť rokov spolupracujeme s Asociáciou slovenských spolkov žien, ktorej členom je i naše združenie.
– Stretávate sa pravidelne?
– Áno, predovšetkým v zimnom období, a to „na priadkach”, respektíve na večierkoch, na ktoré pozývame ženy zo susedných osád, Bikić Dola, Berkasova, Sotu; my odchádzame k nim na páračky, vymieňame si návštevy a skúsenosti…
– Máte vlastné miestnosti? Čím sa zamestnávate v poslednom období?
– Pravidelne sa stretávame raz v týždni. Počas jarných mesiacov sme šili slovenské kroje. Keďže sme prednedávnom založili aj chorvátsku folklórnu skupinu, ktorá pestuje chorvátsky folklór, šili sme i chorvátske kroje. Máme svoj priestor, pod strechou budovy základnej školy. Inak naše združenie má tri folklórne skupiny: mladšia slovenská tanečná skupina vystúpila aj na tohtoročnej Zlatej bráne v Kysáči, potom je tu trochu staršia taktiež slovenská, ako i chorvátska folklórna skupina.
– Pred zopár rokmi peknú etno zbierku vlastne etno izbu v Ľube založili – deti…
– Je naskutku neobvyklé, že v období počítačov sa naše deti samy začali venovať zbierkovej činnosti, tým nás príjemne prekvapili, ba v istom zmysle nás prekonali. V pomerne krátkom čase sa im podarilo získať od spoluobčanov predmety, o ktorých sme sa domnievali, že už ani nie sú. Deťom patria len slová chvály a uznanie za to, čo urobili; pritom je zaujímavé, že iniciátori boli predovšetkým chlapci…
Juraj Bartoš