Spomienka na Deň republiky pretrváva
Náš týždenník sa, hľa, dostáva čitateľom do rúk s dátumom 29. novembra. V dotyku s týmto dátumom starší občania dozaista pocítia čo len štipku nostalgie. Známy pocit clivosti za niečím, čo sa pominulo a čo mnohí súčasníci jednoznačne mali radi, už sotva privolá husiu kožu, spomienky akiste áno. Veď 29. november bol dátum, na ktorý sa ľudia, z tých i oných dôvodov, ešte ako tešili. Veď sa Deň republiky oslavoval takmer sedem desaťročí, prv než sa pominul. Tak ako sa pominuli ľudia, ktorí stáli pri jeho zrode, ako sa pominuli alebo sa pominú ľudia, ktorí mu „pomohli“ pri smrteľnej posteli.
Ešte kým v Európe a iných častiach sveta, vrátane Balkánu, blčal požiar druhej svetovej vojny, v neveľkom bosenskom mestečku sa 29. novembra 1943 konalo chýrečné druhé zasadnutie AVNOJ-a (Antifašističko veće narodnog oslobođenja Jugoslavije – Antifašistická rada národného oslobodenia Juhoslávie). Vtedy bol AVNOJ ustanovený ako zákonodarné a výkonné štátne teleso, ktoré schválilo rozhodnutie, že po oslobodení nová socialistická Juhoslávia bude zriadená na zásadách demokracie ako federácia, čiže spoločenstvo rovnoprávnych národov. Zároveň vláde kráľovskej Juhoslávie bol zakázaný návrat do krajiny. Roku 1944 sa 29. novembra konala oslava výročia 2. zasadnutia AVNOJ-a a roku 1946 Zväzové národné zhromaždenie Federatívnej ľudovej republiky Juhoslávie vyhlásilo 29. november za štátny sviatok – Deň republiky. Ten sa od roku 1949 oslavoval po dva pracovné dni.
Deň republiky oslavovali žiaci a učitelia v školách (prváčikom starší žiaci uviazali okolo krku pionierske červené šatky); v domoch kultúry sa konali príležitostné programy a v hlavných mestách niekdajších republík niekdajšieho spoločného štátu sa konali slávnostné akadémie). Oslavovali ho aj juhoslovanskí občania „na dočasnej práci v zahraničí“ vo svojich kluboch, či študujúca mládež doma i v zahraničí. Ľudia proste tento sviatok pociťovali ako niečo vlastné, ako niečo, čo ich spája a hreje. Veď… Akoby ich nehrialo, keď Deň republiky okrem svojím tónom oslavy (riadenej „zhora“) bol a zostal povestný aj zakáľačkami a rodinno-priateľskými posedeniami po ukončení jednej z najdôležitejších prác.
Po rozpade Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie Deň republiky v novoustanovených štátoch prestali oslavovať. Zachoval sa len v Spolkovej republike Juhoslávii, kde ohne na symbolických šiestich fakliach erbu „Titovej Juhoslávie“ definitívne zhasli a sviatok Deň republiky poslali do dejín poslanci vo Zväzovom zhromaždení Spolkovej republiky Juhoslávie roku 2002. Vo vedomí ľudí, ktorí v nej žili, socialistická Juhoslávia zostáva zapísaná ako domov, v ktorom ľudia okrem práce mali podmienky na normálny pokojný život, dôstojný človeka. Spomienky na jeden z najväčších štátnych sviatkov krajiny, ktorej meno vo svete malo znamenitý cveng, predsa pomaly miznú v zákutiach ľudskej pamäti. Ruka v ruke so spomienkami na ľudí, ktorí stáli pri jej kolíske a pri jej rakve. Lebo nič a veruže ani nikto netrvá večne… Neublíži na zdraví mať na mysli túto síce známu, predsa akosi zabúdaniu taktiež náchylnú skutočnosť.
