Staronové spôsoby umeleckého prejavu

Svojrázny nádych tohtoročnej ľubľanskej jeseni dalo medzinárodné bienále umeleckých dosahov v oblasti grafiky. Výstavy, organizované na šiestich prestížnych lokalitách, prispeli k tomu, že mesto pôsobilo akoby nasiaknuté umením. Dve z nich figurovali ako ústredné a hosťovali v Medzinárodnom grafickom stredisku v Tivolskom hrade, respektíve v Modernej galérii, na náprotivnej strane parku Tivoli. Tie múzeá, čo do polohy, sa jedno na druhé takmer pozerajú. Spája ich Jakopičovo stromoradie na vchode do parku a delí – železničná trať. Kedysi dávno, keď ju stavali, tiahla okrajom mesta, teraz ho priam rozkrojila. A aby mesto napriek tomu fungovalo ako celok, popod  trať urobili pohodlné podjazdy pre chodcov.

Nuž poďme jedným z tých podjazdov na výstavu do tivolského parku. Akoby kvôli novinárskemu scenáru, nad hlavami prechádzajúcich zarachotil vlak a na chvíľu narušil priam posvätné ticho v zelenej mestskej oáze. Lebo najnovšie výdobytky v klasickej grafike – ak tak vôbec možno povedať, veď na každom prezentovanom diele existuje i nejaký zásah počítačovou technikou – verejnosti prezentovali práve tam, v grafickom stredisku v parku Tivoli.

Medzi exponáty, čo majú najbližšie ku klasike, patria dozaista grafické listy, na ktorých Ottjörg A. C. pozorovateľovi prezentoval rytiny zo školských lavíc tínedžerov. Na laviciach, z ktorých umelec urobil odtlačky, sú ostrými predmetmi vyryté priania a nádeje dievčeniec a chlapcov vo Viedni, v Sarajeve, v New Yorku, Bejrúte, v Berlíne, a ešte kadekde inde, v štyridsiatich ôsmych školách. Priania, náznaky šťastia, ale aj prvých rozčarovaní. Aj napriek tomu, že nie je dovolené po nich škriabať, školské lavice vskutku odjakživa fungujú ako svojrázne denníky. Nateraz je grafických listov odtlačených z tých žiackych spovedí šesťsto, projekt však ešte trvá. Svetobežník Ottjörg A. C. inšpiráciu preň nachádza na všetkých piatich kontinentoch, nuž núdze o námety nemá.

Mario Čaušić z Osijeku, ktorý má tiež blízky vzťah ku klasickej grafike, urobil inštaláciu pozostávajúcu z piatich miniatúrnych grafík. Najprv technikou suchej ihly znázornil päť explózií, čo sa udiali na rôznych koncoch sveta, a potom grafické listy, úhľadne zarámované, zavesil na stenu. Keby sa na tom bol zastavil, sotva by sa bol dostal do Ľubľany. Lebo by to bola číročistá klasika. Ale keď k tomu pripojil dva podstavce – kam položil dve zväčšovacie sklá, aby si to pozorovateľ dôkladnejšie naštudoval – vznikla inštalácia, ktorá veru zaujala kurátorku bienále. Ide vskutku o svojrázny spôsob vzbudiť pozornosť ľudstva k takým udalostiam. Autor totiž mieni – a veru mu je ťažko oponovať – že záplava správ o kataklizmách zmenšuje človekovu empatiu voči tým, čo ich postihlo nešťastie.

Samouk Alex Cerveny zo Sao Paola v Brazílii (možno predtým Červený) upútal pozornosť klasickou talianskou rozprávkou o Pinnocciovi, drevenej bábike, ktorá po rôznych peripetiách, kde dobro zvíťazilo nad zlom, ožila. Pre vypracovanie grafických listov použil techniku z konca devätnásteho storočia, takzvaný cliché verre. Teda A. Cerveny najprv sviečkou opálil sklenené platne, aby sa stali nepriesvitné, a potom ostrým predmetom na nich znázorňoval príbehy z rozprávky. Tak, ako ju sám zažil ako malý chlapec, bez pomoci kreslených filmov, ktoré dnes tlmia detskú obrazotvornosť. Grafické listy z tých platní sú skenované. Teda tiež klasika a nové spôsoby dotvárania umeleckého diela.

To v podstate aj uprednostňovala kurátorka tohtoročného bienále Dr. Deborah Cullen, odborníčka z New Yorku. Zvolila totiž tých autorov, ktorí v rámci svojej orientácie na grafiku kombinujú tradičné techniky s novými spôsobmi vyjadrovania. Presvedčená je totiž, že grafika len tak môže obstáť v konkurencii s novými médiami. A tá konkurencia je veľmi silná. Skutočnosť, ktorá nemohla neovplyvniť ani ľubľanské bienále. Ak sa odpočítajú sprievodné výstavy – tridsaťročné dejiny tej inštitúcie a osobitná ukážka z grafického diela Huana Miroa – nové umelecké prejavy vskutku dominovali.

Pozornosť podpisovateľky týchto riadkov upútalo aj niekoľko projektov, prípadne diel, ktorým prívlastok klasický vôbec nesedí. Tak napríklad Dragan Ilić z Belehradu a z New Yorku (badať tendenciu umelcov zaobstarať si domicil v dvoch, ba viacerých mestách, často na rozličných kontinentoch) skúma interakciu medzi tvorivým umom a robotikou. Na robotickej ruke nainštaloval ceruzky a potom ňou velil za pomoci gombíkov, vlastnej obrazotvornosti a chvíľkového nadchnutia. Kresba, ktorá tak vznikla, má názov Roboakcia 8. Ten heppening sa udial na vernisáži a potom celá tá inštalácia, spolu s autorovým výkresom, figurovala ako exponát v Modernej galérii.

Dielo Xu Binga, vskutku projekt v trvaní, sa doslova zrodilo zo skutočnosti, že ten umelec žije a tvorí v troch mestách. V Brooklyne, v ďalšej štvrti New Yorku a v  Pekingu – a na cestách medzi nimi. Inšpirovali ho ikony na medzinárodných letiskách a v lietadlách, zrozumiteľné všetkým cestujúcim, bez ohľadu na to, ktorým jazykom hovoria. Akoby nás umelec chcel presvedčiť, že symboly raz potlačia do úzadia naše prirodzené jazyky. Svojrázny pokus o akési vizuálne esperanto.

A že si aj dostrieľaný automobil môže nárokovať na epiteton umelecké dielo? Návštevníkovi to sugeruje nielen autor, ktorý nemôže poprieť, že mu učarilo ready-made umenie Marcela Duchampa, ale v každom prípade aj zostavovateľka výstavy. Autor exponátu VIP-automobil, pomník deväťdesiatym rokom, Volodymyr Kuznetsov z Kyjevu, robí narážky na boj o moc, keď sa Ukrajina vymaňovala z objatia Sovietskeho zväzu. Dôkazom, že nebol ľahostajný ani voči tomu, čo sa odohralo v našich krážoch, je dostrieľaná mapa bývalej Juhoslávie na streche toho istého automobilu.

A veru ani návštevník tohtoročného grafického bienále nezostal ľahostajný voči zážitkom, ktoré mu poskytli diela tam prezentované. Bez ohľadu na to, aké emócie v ňom vzbudili, bez ohľadu na to, či sa páčili alebo nepáčili, nikoho nenechali ľahostajnými. A to je jeden z postulátov umenia.

Nuž záverom tohto výstrižku z ľubľanského bienále pod názvom Prerušenie, s podtitulkom Tône z pominuteľného sveta, ešte len o zážitku, ktorý návštevníkovi poskytli autorky Meta Grgurevič a Urša Vidic. Boli to efemérne obrazy zrodené z hry svetla a tône, s dodatočným efektom hudby. Na stenách zatemnenej miestnosti tie ich, akoby hračky, vskutku dobre naštudované mechanické prístroje a hudobné nástroje, ponúkali očiam, ušiam a duši jedinečné chvíle. Fragmenty z klasickej hudby, na čie tóny tancovali podoby zrodené zo svetla a tône. Báječné. Sťa dáke baletné predstavenie, ktoré sa opakuje celý deň. A u toho, kto sa doň vhĺbi, aspoň na chvíľu vyvolá pocit šťastia a vzbudí hrejivé myšlienky. Či aj to odjakživa nebol jeden z postulátov umenia?

Milina Vrtunská