Supek v skutočnosti sna

Uplynulo desať rokov od smrti Jaroslava Supeka (1952 – 2009), multimediálneho umelca, ktorý svojou tvorbou a samou prítomnosťou badateľne zošľachtil náš kultúrny priestor, obohacujúc ho o progresívne tvorivé výskumy umenia, vyslobodzujúc ho z rámcov tradičného myslenia a pozbavujúc ho záťaží nezmyselného autoritárstva.

Originálnymi umeleckými projektmi, akciami a performanciami si získal úctu aj mimo lokálnych rámcov a (ako jeden zo zriedkavých vojvodinských Slovákov) zapísal sa do dejín niekdajšej juhoslovanskej a neskoršie srbskej, ako aj slovenskej neoavantgardy. Sám seba však nepovažoval za veľkého umelca – hovoril, že svojim umeleckým počinom netreba pripisovať priveľký význam a treba vlastne zničiť svoje umelecké ego; v tom zmysle aj jedna z jeho akcií mala názov Ja nie som umelec – toto nie je umelecké dielo.

Vlastnú tvorbu dokonca vždy demystifikoval duchaplným spôsobom a prekvapivými pointami. Tak napr. keď sa ho novinárka na Medzinárodnom festivale performancie v Pančeve opýtala, či je podstata jeho prednášky O tvare v tom, že sa pri tvorbe a v umení všetko nakoniec zvádza na tvar, Supek odpovedal: „Nie, práve naopak. Podstata je v tom, že tvar vôbec ani nejestvuje.“ V jednom inom interview o svojich umeleckých výtvoroch zase poznamenal: „Vlastné diela iba prenášam zo skutočnosti sna do tohto priestoru, v ktorom práve komunikujeme. Keď v sne dosiahnem ten stav, že som si úplne vedomý toho, že všetko vôkol mňa je sen, vtedy odídem do knižnice a čítam vlastné knihy alebo navštívim svoju samostatnú výstavu, a tak spoznávam vlastné diela, ktoré som v skutočnosti ani nevytvoril.“

Bol najvýraznejším mail-artistom a umelcom performancie medzi vojvodinskými Slovákmi, pri tvorbe používal rozmanité techniky a médiá a svoje projekty prezentoval na stovkách spoločných a desiatich samostatných výstavách. V dlhšom období spolupracoval s časopisom Nový život a do tunajšej knižnej produkcie prispel jedinečnými vydaniami, akými sú jeho experimentálny román … a mier (1989), zbierka ready-made prózy Pľuvanec do tváre (2003), zbierka esejí a vizuálnych prác Nutnosť tvaru (2004) a zbierka vizuálnej poézie Vyšinuté slová (2012). V esejach o umení sa mu darilo viesť konštruktívne dialógy s Kazimirom Malevičom, Marcelom Duchampom, Johnom Cageom, G. A. Cavellinim alebo Andym Warholom, ktoré trpezlivého čitateľa podnietia prehodnotiť vlastný vzťah k tvorbe a okolitému svetu.

Desiate výročie smrti Jaroslava Supeka si príležitostným textom pripomenuli aj na webovej stránke Múzea súčasného umenia Vojvodiny, v ktorého zbierke sú uschované niektoré umelecké projekty tohto autora. Supek na viacerých iných miestach za sebou zanechal početné univerzálne odkazy, ktoré budú určite predmetom bádania historikov a teoretikov umenia aj v budúcnosti.

Stevan Lenhart

foto: Jaroslav Supek: Všetko sa dá (z knihy … a mier)