Svet plný tajomstiev

Krásne je chodiť len tak a stretnúť náhodu. Takú, akú dokáže zrežírovať len život. So Soňou Baďurovou, asistentkou na jednom z programov Svetového fondu pre ochranu prírody (WWF), ktorý sa zaoberá Dunajsko-karpatskou oblasťou, zoznámenie padlo celkom nečakane. Bolo to vo februári, v prvý deň ekologickej výstavy v Kultúrnom stredisku Belehradu venovanej Dunaju, Hornému Podunajsku, Arktiku, zisťovaniu vodového a ekologického odtlačku jedincov prostredníctvom nainštalovanej interaktívnej  miestnosti. Po úradnom vyhlásení nasledovala konverzácia o ekovýstavách v Sombore a Novom Sade, environmentalistike, projektoch UNESCO, cieľom ktorých je vznik najväčšej chránenej prírodnej oblasti v Európe, vlastne rezervácie biosféry, ktorú má riadiť päť štátov, ako aj o globálnych ťažkostiach modrej planéty. Vedomý si okolnosti, že mnohí Belehradčania, najmä pracovníci medzinárodných organizácií, nikdy v živote nepočuli o Hlase ľudu, podal som jej najnovšie číslo.

– Sú to noviny, v ktorých pracujem, máme i elektronické vydanie…

– Veď ja to poznám, moji rodičia sú roky odberateľmi. Som totiž z Pivnice…

Zo srbčiny sme sa rýchlo dostali do slovenčiny. Len vtedy mi došlo, že priezvisko Baďura ľahko môže byť aj slovenské.

–  Pivničanka v Belehrade, prostredníctvom WWF aj vo svete…

– Som profesorkou biológie, vysokoškolské vzdelanie som získala na Univerzite v Novom Sade. Vo Svetovom fonde na ochranu prírody som angažovaná vyše roka. Predtým som bola aktívna aj v iných organizáciách zaoberajúcich sa prírodou. Vlastne, v roku 2006 v prírodnej rezervácii Horné Podunajsko, kde sme usporiadali dobrovoľnícky kemp, sme sa spoznali s kolegom, ktorý pracoval vo WWF. Odvtedy vlastne datuje spolupráca s týmto fondom. Aj práca v Hornom Podunajsku, ktorá mi umožnila, aby som dnes bola tam, kde som. Čiže Horné Podunajsko a Bački Monoštor sú začiatkom mojej kariéry.

– Máte za sebou už niekoľko projektov?

– Najdôležitejším vlaňajším bolo obnovenie mokradí v Hornom Podunajsku. Ide totiž o to, že tam časom pre budovanie ochranných hrádzí došlo k veľkým zmenám v prírodnom stave ekosystémov. Zaúradovalo sucho, došlo k vysúšaniu viacerých častí tejto oblasti. Naším cieľom je prinavrátiť niekdajší stav: aby zase bol dostatok vody, močiarov a barín, vlhkosti v pôde. To je predpokladom biodiverzity, ktorou je táto oblasť mimoriadne bohatá. Len na ukážku: až polovica všetkých druhov rýb registrovaných v Srbsku je práve v Hornom Podunajsku. Je tam i obrovský počet vtáctva. Uvedené pásmo je jedinou močaristou oblasťou tohto druhu pri Dunaji v Srbsku. Je i jednou z deviatich ramsarských oblastí u nás.

– Čo pre vás osobne príroda znamená? Alebo, čo vás motivovalo upísať sa jej ochrane?

– Povedala by som, že príroda je ekológiou. To, o čo sa snažím, aj osobne, aj profesijne, je prispieť, aby sa pojem ekológie dostal do pozície, akú si skutočne zaslúži. Ekológia nie je to, s čím sa často stotožňuje, čiže ochrana životného prostredia. Je to veda skúmajúca vzájomné vzťahy živých bytostí, ako aj ich vzťahy s neživou prírodou. V tom je i vzťah človeka s jeho okolím.

– A tie motívy, ktoré vás viedli?

– Vyrastala som na dedine, takže som celý život vlastne obklopená prírodou. Stále čosi pobehovalo po dvore, najmä hydina, nemôžem nespomenúť, že pri Pivnici boli a sú lúky, polia, bariny. Na strednú som chodila v Sombore, ale každý víkend som trávila doma. Počas štúdií v Novom Sade domov som síce chodievala zriedkavejšie, ale som zato začala objavovať nové oblasti: Fruškú horu, Horné Podunajsko… Nové dni prinášali aj nové oblasti, nové záujmy. V tom zanietení a presvedčení ma upevnila aj študentská prax v Rakúsku, v národnom parku, kde som zistila, ako ochrana životného okolia môže fungovať. Že to všetko môže byť aj veľmi pekne zorganizované. U nás to ešte nie je prípad, no pracujeme, angažujeme sa na tom, mnohí a stále…

Oto Filip