Svet v objektíve je plný tajomstiev

Marína Hríbová, študentka, budúca vychovávateľka z Vojlovice, je všestranne činná a takmer celý svoj voľný čas venuje novinárstvu, práci s deťmi a mládežou v evanjelickom cirkevnom zbore a v Matici slovenskej. Pritom má stále so sebou fotoaparát, ktorým zvečňuje život vôkol seba. V rodine jej preto často hovoria, že sa veľmi podobá na svojho starého otca Jána Petríka, ktorý vraj tiež vždy behal s fotoaparátom, zbieral staré fotografie, bol dopisovateľom Hlasu ľudu a Evanjelického hlásnika a určitý čas bol aj kantorom vo vojlovickom cirkevnom zbore.

Novinárstvom sa začala zaoberať roku 2005, keď sa z televíznych obrazoviek v relácii TV Pančevo v slovenskom jazyku svojim spoluobčanom prihovorila po slovensky Dobrý deň, vážení diváci. Neskoršie začala prispievať aj do mládežníckeho časopisu Vzlet, do Roviny a Evanjelického hlásnika. Píše hlavne o vojlovických Slovákoch a ich živote s jediným prianím, aby sa o Vojlovici a tunajších Slovákoch počulo aj za hranicami jej chotára. Do práce na príprave vysielania Dobrý deň ju motivuje želanie, aby sa v asimiláciou podlomenej Vojlovici slovenský jazyk pestoval a zachovával, a jedným zo spôsobov je, pravdaže, aj ten, že Slováci aspoň raz v týždni budú sledovať televízne vysielanie vo svojom jazyku. Spolu so svojou kolegyňou Alenou Gajanovou a redaktorkou Evou Nagyovou to robia s veľkým zápalom za skutočne symbolickú úhradu.

Ako následok novinárčenia spontánne sa zrodil aj záujem o fotografiu.

– Najprv som fotila rôzne programy, dožinky a ľudí, ako ilustráciu k mojim novinárskym príspevkom. Nuž a keď som sa roku 2010 v Novom Sade zúčastnila na seminári o fotografovaní, vzbudilo to vo mne iný záujem o tento druh prejavu. Uvedomila som si, že sa fotografiou možno zaoberať aj  iným spôsobom, teda nie fotiť iba denné udalosti, ale vytvárať aj umelecké fotografie. Dokonca uvedomila som si, že sa v tomto živote mnohé veci pominú, mnohé okamihy zmiznú, a fotografia zostáva aj po nás, ako dokument doby. Nateraz je fotografovanie iba mojou veľkou záľubou. O výstavách a prípadnej komercializácii som nerozmýšľala. Síce v miestnostiach nášho MOMS sme príležitostne vystavili moje fotografie vytlačené na počítači a päť mojich fotografií si našli miesto na výstave profesionálnych fotografov Zväzu fotografov Srbska v budove mestskej správy v Pančeve.

Marína vraj najradšej fotografuje deti a mládež v slovenskom ľudovom kroji, lebo si myslí, že aj takým spôsobom možno prejaviť slovenskosť. Fotoaparát má vždy pri sebe. Svet začala pozorovať cez jeho objektív, čoraz viac si začala všímať a zvečňovať okamihy v prírode a vôbec svet vôkol seba. Na otázku, aký je svet pozorovaný cez objektív, odpovedá:

– Svet je plný tajomstiev, ale krásny, keď objektívom skúmame svoje okolie, keď sa v okamihu gombíček zastaví a navždy zaznamená zvedavé pátranie, vytvárajúc fotku, v ktorej sa striedajú pohľady, city, pohyby, dychy… Svet cez objektív sa rozlične zažíva. Objektívom prúdi teplo a nádej, kým vyhľadáva tvary a zvláštne pohyby ukazujúc kontrasty a svetlo sveta, ktorý sa točí vôkol nás.

Deti sú veľkou Maríninou láskou, čo potvrdila aj tým, že si zvolila povolanie vychovávateľky. Okrem toho ako katechétka spolu s A. Gajanovou a, pravdaže, tamojším kňazom Martinom Bajzom už niekoľko rokov vojlovickým deťom a mládeži vštepujú lásku ku viere a Pánu Bohu.

– Deti, mládež a viera sú tri moje veľké lásky a keď sa tomu venujem, tak som to skutočne ja. Práca s deťmi ma napĺňa a umožňuje mi, aby som mala pozitívny vzťah a pohľad na svet vôkol nás, – hovorí. – Ľúto mi je, že to mnohých neláka a nebaví. Niekedy na stretnutiach mládeže máme iba troch mládežníkov, inokedy zasa desiatich, ale my sa im vždy naplno venujeme. Tu sme na to, aby sme ich zachovali, aby neodišli nejakým iným neželaným smerom. Nevyhnutné je v deťoch a najmä v mládežníkoch povzbudiť takú vieru, aby chodili do cirkvi aj potom, keď vyrastú z mládežníckeho veku. Cirkvi sú potrební už teraz a nie keď odídu do výslužby. Jesto však mnoho mladých, ktorí ako deti chodili na náboženstvo, ale teraz na stretnutia mládeže nechodia. Ale ani my a ani pán farár na tom pláne nemôžeme nič urobiť. Láska ku viere vychádza predovšetkým z rodiny. Potrebné je, aby rodičia deti zasielali na náboženstvo a keď budú vidieť, ako je tu, verím, že aj zostanú. Snažíme sa mládežnícke stretnutia a mládežnícke služby prispôsobiť ich veku, aby im to bolo zaujímavé.

Na záver rozhovoru nás zaujímalo, v čom vidí Marína svoju budúcnosť – v novinárstve, fotografii alebo vychovávateľskej práci.

– Najprv musím zakončiť školu, potom budem rozmýšľať, čo ďalej. Zatiaľ nemyslím na budúcnosť. Teraz som tu a teraz chcem niečo urobiť. A čo bude zajtra, o to nech sa postará zajtrajší deň.

V. Hudec