Tá obyčaj, ten obličaj, ten klenot, ten čaj…
Netreba azda osobitne zdôrazňovať, čo slová v titulku znamenajú. Z významového hľadiska tieto podstatné mená nemajú spoločné takmer nič, avšak na poli gramatiky je tomu trochu inak, v čom má zamiešané prsty, tak ako v nespočetných príkladoch, aj srbčina.
Keď hovoríme o ustálenom spôsobe či zvyku, vtedy myslíme na (tú) obyčaj – je to podstatné meno ženského rodu, napr.: domáca, národná obyčaj; alebo určité práce vykonávame podľa starej obyčaje. Aj pri skloňovaní tohto podstatného mena sa robia časté chyby, a to zrejme preto, lebo v srbčine je toto podstatné meno v mužskom rode – (taj) običaj, čo preniklo ako nenáležitý tvar aj do nášho jazyka. Obyčaj skloňujeme takto: genitív (jednotné číslo) – (od) obyčaj-e, datív a lokál – obyčaj-i, inštrumentál – obyčaj-ou, nominatív (množné číslo) – obyčaj-e, genitív – obyčaj-í, datív – obyčaj-am, lokál – obyčaj-ach, inštrumentál – obyčaj-ami. Na ľahšie rozlíšenie gramatického rodu tu ponúkame väzbu = tá obyčaj a ten obličaj. Obličaj (ten) je síce knižné, zastarané slovo – je to tvár, ale dobre poslúži ako slovná hra na správne vyjadrenie gramatických súvislostí.
Aj pri podstatnom mene klenot si zvykneme vymeniť gramatické rody. Podstatné meno (ten) klenot je mužského rodu, ako aj synonymá šperk, skvost, a nie ženského rodu – (tá) klenota, ako to možno občas počuť vo verejných prejavoch zvlášť v množnom čísle – v klenotách – čo sú výtvory charakteristické pre náš jazyk.
Rovnaký prípad je i s podstatným menom mužského rodu (ten) čaj. Tento nápoj či odvar z kvetov, plodov, listov čajovníka alebo byliek iných liečivých rastlín často počuť aj nenáležite – v ženskom rode, teda ako (tú) čaj.
My v bežnom rozhovore zvykneme povedať: „Ten jeho obyčaj je zvláštny.“; „Tá pieseň je skutočnou klenotou.“; „Tá čaj mi chutila.“ V spisovnej slovenčine takéto vety neobstoja, lebo podstatné mená nie sú v prislúchajúcom gramatickom rode. Správne je to takto: „Tá jeho obyčaj je zvláštna.“; „Tá pieseň je skutočným klenotom.“; „Ten čaj mi chutil.“
ah
