Tak sa kedysi kosilo, hrsťovalo, raňajkovalo…

Tradičnou vychádzkou na pšeničné lány, kde si pripomenuli starodávny spôsob ručného kosenia pšenice, zapletania povriesiel, hrsťovania, viazania do snopov, sa v nedeľu 21. júla začali 19. vojlovické dožinkové oslavy, ktorými sa tradične vzdáva hold pšenici, múky a chlebu.

Neúnavní Pavel Beracka a Antal Leczei, ktorí s dožinkami žijú od prvého ročníka, ukazujú mladým žencom, študentom a mladým robotníkom na Inštitúte Tamiš v Pančeve, ako sa ručne kosí, ale aj ako si treba kosu pripraviť a naostriť, aby kosenie bolo čím ľahšie.

– Musíš udierať po samom ostrí. Radšej dvakrát udri po babke (malá nákova na kovanie kosy, motyky, kosáka), ako raz udrieš hlbšie po kose. Ostrie nesmie byť širšie od dvoch – troch milimetrov, – vysvetľujú.

– U nás je babka úzka a kosa sa na ňu položí svojou vnútornou časťou, potom sa kuje užšou časťou kladiva, a tak sa vytvára ostrie, – všímajú si rozdiely v kovaní kosy u nás a na Slovensku hostia SKOS Detvan, divadelníci z Hubovej.

– Aj u nás boli také babky, ale sa tieto ploché dlhšie zachovali, – nedá sa zmýliť P. Beracka. – Dokonca na Rajci, kde usporadúvajú súťaž v kosení trávy, majú babku, ktorá je prispôsobená kovaniu po stojaci, aby sa kosa nemusela otvárať (stŕhať z poriska).

Nuž a kým muži mudrovali nad ostrením kosy, Ľudmila Belušová z Hubovej sa pustila do práce a za okamih skosila jeden odkos.

– V mladosti som kosila trávu pre seno a toto mi vskutku trochu pripomenulo mladosť. Teraz to už, pravdaže, nerobím. Dokonca u nás sa pšenica a jačmeň už ani nepestujú. Chcela som len skúsiť, či som nezabudla. Myslela som si, že to ani nezvládnem, ale celkom dobre to dopadlo. Tráva sa však omnoho ľahšie kosí, lebo sa kosí zavčasu, po rose, – hovorí.

Po namáhavej práci si, samozrejme, treba aj oddýchnuť a raňajkovať. Na jedálnom lístku odjakživa bola slaninka, šunka a klobása, ktoré v kombinácii so syrom, rajčiakmi a nenahraditeľnou cibuľou vraj najlepšie chutia v poli, v chládku záprahového voza alebo nejakého agátu, vŕby, topole. To hádam aj preto, že sa v poli odjakživa jedlo len a len prstami a základným náčiním bol bičag, ktorým si ženci ukrajovali z jedla. Práve také sedliacke raňajky si vojlovickí ženci pripomenuli aj v tomto roku. Chýbal síce ten bičag, keďže jedlo bolo vopred pokrájané a servírované formou  švédskeho stola, ale prsty aj naďalej zostali jedinou vidličkou, ktorou si ženci a ich hostia zo stola brali jedlo a nikto sa veru nesťažoval, že mu nechutilo.

V. Hudec