Tam, kde sa píšu dejiny
Začiatkom januára 2013 občania Slovenskej republiky si pripomenuli 20. výročie vzniku samostatného slovenského štátu. K historickému dátumu i tentoraz prezident Ivan Gašparovič udelil najvyššie štátne vyznamenania vynikajúcim osobnostiam, usporiadané boli aj ďalšie primerané akcie a nedávno bola vydaná i príležitostná strieborná minca.
Tiché oslavy tohto 20. výročia sa začali už vlani: totiž Ústava Slovenskej republiky bola prijatá 1. septembra 1992, účinnosť nadobudla 1. októbra 1992 – až na niekoľko článkov, ktorých realizácia bola podmienená zmenami ústavných pomerov československej federácie. Tie nastali 1. januára 1993 oficiálnym vyhlásením štátnej samostatnosti a suverenity Slovenskej republiky.
A rovno minulú jeseň, keď sa naplnilo a príležitostne začalo spomínať to okrúhle výročie – presnejšie v piatok 5. októbra 2012 – v hlavnej parlamentnej budove (a o pár dní aj v reprezentačných priestoroch na Bratislavskom hrade) mali česť pobudnúť frekventantky odborného seminára Aktuálne otázky printovej a televíznej žurnalistickej tvorby z Vojvodiny. A presne tak, ako každý občan Slovenskej republiky môže prísť na prehliadku Národnej rady SR a oboznámiť sa s procedúrou a pravidlami parlamentnej práce, aj nás sedem novinárok zo Srbska sme mali možnosť pozrieť si budovu parlamentu, rokovaciu sálu, priestory parlamentných výborov. A bol to skutočne zážitok na celý život. Aj vďaka ústretovému a ochotnému Ľubomírovi Adamišinovi, pracovníkovi komunikačného odboru Národnej rady SR, ktorý každú zastávku pri tejto nezabudnuteľnej obchôdzke prichutil zaujímavosťou, perličkou…
– Najväčšou výhodou vašej dnešnej návštevy je to, že dnes nezasadá Národná rada. Preto vás môžem zobrať aj priamo do rokovacej sály, čo by počas zasadnutia neprichádzalo do úvahy, – prihovoril sa nám na úvod. – Aj keď neuvidíme poslancov, aspoň si vyskúšame poslanecké a ministerské stoličky či kreslá. Plánovali sme vám ukázať aj priestory štátnej reprezentácie na Bratislavskom hrade, ale dnes to nebude možné, lebo tu máme veľké stretnutie desiatich premiérov krajín Európskej únie. Pravdepodobne už v pondelok…
Vo vstupnej tzv. Hurbanovej sieni hlavnej parlamentnej budovy je vitrína so štátnymi symbolmi Slovenskej republiky, a to sú štátny znak, štátna vlajka, pečať a hymna.
– Na tomto štátnom znaku je asi najzaujímavejšie to, že ho mal jeden z poslancov v rukách, keď sa pred 20 rokmi konal slávnostný podpis našej ústavy neďaleko odtiaľto v Hradnom paláci na Bratislavskom hrade. Bol slávnostne vyrobený pre tú slávnostnú a historickú príležitosť, keď sa konštituovala Slovenská republika. Práve pred mesiacom sme si pripomenuli 20. výročie tejto udalosti, – citujeme pána Adamišina a znovu si pripomíname to historické miesto, na ktorom sme len nedávno stáli… – Potom je tu štátna pečať. Všimnite si, máme tu dokonca vystavené dve pečate: na jednej je starší názov nášho parlamentu, ktorý pretrvával ešte od Hurbana a Štúra – Slovenská národná rada – a na druhej ten najnovší – platný od októbra 1992 – Národná rada Slovenskej republiky. Ústava SR, ktorú tu vidíte, je však iba kópia. Aj originál je v tejto budove, ale na bezpečnejšom mieste… Ukázať vám ho, žiaľ, nemôžem. A verejnosť ho môže vidieť, iba keď skladajú sľub poslanci alebo prezident.
Sú tu i tri ďalšie dôležité dokumenty: zjednodušene povedané súhlas poslancov so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, súhlas so vstupom do NATO a vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky z júla 1992. Zaujímajú vás ďalšie zaujímavosti? Údajne už v ten istý deň, keď slovenskí poslanci schválili tento dokument o suverenite krajiny, vtedajší československý prezident Václav Havel odstúpil z funkcie… Potom vraj už udalosti nabrali rýchly spád: už o šesť týždňov bola prijatá nová Ústava SR a v novembri ústavným zákonom bola daná posledná bodka na vznik nového štátu.
V Hurbanovej sieni na čelnom mieste je i bronzová busta predsedu prvej Slovenskej národnej rady Jozefa Miloslava Hurbana. Je tu i dátum: september 1848. Vtedy vznikol historický prvý slovenský parlament. Nie však v Bratislave, ani nikde na Slovensku, ale vo Viedni… Hurbanovými najbližšími spolupracovníkmi, dnes by sme povedali podpredsedami, boli Štúr a Hodža. A obzreli sme si aj vlajku, ktorú títo uvedomelí štúrovci čiže národní dejatelia používali. Mnohým by sa aj dnes páčila, lebo tam nie sú ypsilony! Neďaleko na kovovej doske na stene okrem dokumentov z Moravskej ríše a ďalších historických fotografií a dokladov je aj originál textu šesťstrofovej básne Janka Matúšku Nad Tatrou sa blýska, ktorá sa neskôr stala slovenskou hymnou. Znovu zaujímavosť: od roku 1918 iba jej prvá strofa bola súčasťou hymny Česko-slovenskej republiky, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky roku 1993 sa stali štátnou hymnou jej prvé dve strofy…
Presúvame sa na poschodie, ale cez sklené steny dovidíme takmer Rakúsko. A náš sprievodca nešetrí zaujímavými informáciami:
– Keby ste sa za socializmu chceli odtiaľto, z petržalskej strany, dostať do Rakúska, mohli vás aj zastreliť. Dnes Bratislavčania chodia cez víkend do Rakúska – na bicykli…
V zasklených výstavných vitrínach sme videli aj teraz už vzácne slovenské mince, bankovky. A vraj: pred uvedením eura na Slovensku, čo bolo 1. januára 2009, posledná slovenská 20-korunáčka bola na veľkej súťaži vo Francúzsku, teda v západnom svete, vyhlásená za najkrajšiu bankovku na svete… Ako sa nepochváliť takým úspechom?!
Krásnou ozdobou vstupného priestoru rokovacej sály je kolekcia sedem tabuľových olejomalieb na dreve. Autor je akademický maliar Albín Brunovský, súbor diel má názov Slovensko a jednotlivé drevené platne sa volajú: Balada, Vysťahovalci, Zimná rozprávka, Slovenský raj, Vojna, Záhorácka modlitba a Divadlo sveta.
– Táto je venovaná Slovákom, ktorí sa z vlasti odsťahovali. Hlavne sa myslí na tých, čo odišli žiť do Ameriky, – dlhšie sa zastavil náš pán sprievodca pri olejomaľbe Vysťahovalci. – A v prvej polovici 20. storočia boli prípady – hlavne na severnom a východnom Slovensku – že doslova celé dediny odchádzali do Ameriky. Pravdaže, z ekonomických dôvodov, pre chudobu. Na platniach je mnoho symboliky: napríklad tu dolu akoby varovanie pre tých, čo odchádzajú za more: pozor, aby ste neskončili, ako tí na Titanicu, aby ste nestroskotali…
Zastali sme pred jednými zatvorenými dverami:
– Vy ste novinárky a toto je miesto, kam nevstupujú ani novinári: tu naši poslanci môžu mať istotu, že ich žiaden novinár nezastaví s nejakou otázkou, môžu sa naozaj slobodne porozprávať. Ináč novinári sa môžu slobodne pohybovať po chodbách, prihovoriť sa poslancom a ministrom, pýtať si vyhlášku.
Dvere na kabinete, kde zasadajú výbory Národnej rady, sa nám však otvorili. A zistili sme čo-to o zasadacom poriadku: pod štátnym znakom sedí vedenie výboru, teda predseda, prípadne i tajomník, členovia výboru sú rozdelení na vládnych a opozičných poslancov, a tak aj sedia.
A už sme boli v tej majestátnej rokovacej sále. Pán Adamišin nám ukázal, kde kto sedí, kde je napríklad miesto pre prezidenta štátu. Ak nie sú nejaké výnimočné záležitosti, prezident má právo raz ročne verejne vystúpiť pred poslancami Národnej rady s tzv. Prejavom o stave republiky. Predsedajúci parlamentu môže byť predseda alebo niekto zo štyroch podpredsedov, ktorí sedia po jeho ľavej a pravej strane. A je tu perlička týkajúca sa aktuálneho mandátneho obdobia:
– V tomto volebnom období nastala veľmi zaujímavá situácia, že zo štyroch podpredsedníckych miest až na troch miestach máme ženy. To sme nikdy v histórii nemali. A čo sa týka zastúpenia žien medzi poslancami, vychádza nám to na 18 percent: zo 150 poslancov tak 25 či 26 je dám…
Kým sme tak v nemom úžase skúšali kreslo predsedu parlamentu Pavla Pašku, rezortných ministrov, miesto pri rečníckom pulte, počuli sme od pána Adamišina aj toto: Na Slovensku sa neujalo to známe pravidlo, ktoré platí v mnohých štátoch západnej Európy, že pravica sedí vpravo a ľavica vľavo… No a na balkóne, na tých najlepších miestach sedia vraj novinári, potom sú tam miesta pre diplomatov, úradníkov a pre širokú verejnosť. Všetky zasadnutia sú totiž verejné, tajne sa tu rokuje len výnimočne – možno raz za tri – štyri mesiace na dve hodiny, keď sa analyzuje práca tajnej služby a vojenské obranné spravodajstvo.
Vedúci seminára nám vybavili aj stretnutie s vedúcim Kancelárie Národnej rady Viktorom Stromčekom. Kancelária NR SR vykonáva všetky organizačné, odborné a technické úlohy späté s činnosťou parlamentu a jeho výborov a jeho vedúceho menuje a odvoláva sám predseda NR. Nuž a aktuálny vedúci Kancelárie NR SR si v tom októbrovom piatkovom zhone našiel času i na dámsku vojvodinskú návštevu a vo svojom kabinete ochotne odpovedal na naše otázky. Hovoril i o blížiacich sa oslavách 20. výročia samostatného slovenského štátu a v súvislosti s tým i o dosť nepraktickom termíne výročia – 1. január. Veď kvôli oslavám musia do Bratislavy cestovať poslanci zo všetkých regiónov Slovenska… V dohovore s prezidentom sa termín ústredných osláv niekedy aj trochu koriguje. A čo všetko Slovensko za tieto dve desaťročia suverenity dosiahlo a urobilo?
– Je toho skutočne veľa: vstúpili sme do Európskej únie, zviditeľnili sme sa vo viacerých európskych fórach. Veľký úspech je už to, že teraz iba s občianskym preukazom môžeme cestovať až na koniec Európy, do Lisabonu, to nikdy nebolo, – povedal okrem iného náš ďalší príjemný hostiteľ.
Plné dojmov opustili sme po tomto prijatí reprezentačné sídlo Slovenskej republiky. Pri odchode nám pribalili aj propagačné materiály. Po ďalšie dojmy a fotozábery priamo z historických miest spätých s prácou Národnej rady SR sme sa vrátili už po víkende. Usmiaty pán Ľ. Adamišin nás ochotne sprevádzal i priestormi Hradného paláca na Bratislavskom hrade. Hradný palác je však od roku 2008 vo veľkej rekonštrukcii, len niektoré siene sú pre reprezentačné potreby sprístupnené. Je tu i 145 poslaneckých kancelárií – iba predseda a štyria podpredsedovia Národnej rady majú svoje sekretariáty priamo v hlavnej budove. Ale historických miest, dokonca okien je stále dosť. Napríklad pri jednej zastávke nám pán sprievodca prezradil:
– Pri tomto okne bol 30. októbra 1968 podpísaný ústavný zákon o vzniku československej federácie. To bol posledný pokus zrovnoprávniť postavenie Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. S odstupom času sa ukázalo, že neúspešný…
A my teraz už vieme, kedy a kde presne sa udiali ďalšie historické udalosti: boli sme na tvári miesta presne na 20. výročie historického osamostatňovania slovenského štátu.
A. Francistyová
Foto: autorka, J. Füle, A. Ch. a O. T.
